Sa tu nejak v poslednom case zase rozbehli clanky o depresiach a smutku. Rozumiem, ze ked sa objavi jeden, pritiahne dalsi, lebo nan narazi niekto, kto tiez ma smutok v srdci a je rad, ze nasiel spriaznene duse, kde si ten smutok moze vyliat. Uprimne, pripadam si medzi nimi potom velmi nesvoja, lebo mi je dobre a mam zo zivota radost, bavi ma. A trosku za to aj hanbim, ze si idem zivotom tak spokojne a bezstarostne... ved o chvilu uz mozem byt na druhej strane. Ale akosi mi to zatial nedochadza. Nepripustam to. Lahkovazne, ja viem.
?) Naštartoval ma ostatný Smilanov príspevok, síce som sa trochu "rozparádila" už v mojej reakcii naň, ale nedá mi.
