Už som o tom počula. Priateľka mi rozprávala, že je u nás založená takého zvláštneho športu. Asi sa to nebude páčiť aktívnym hráčom, ale v preklade sa to dá nazvať Hod kukurice do diery. Oficiálne Cornhole. Dve dosky, 2x4 vrecká kedysi možno naplnené suchou kukuricou, dnes je tam plast. Veľmi mi to pripomenulo, keď bol junior malý, tak som mala ušité vrecká z pevnej látky a naplnila som ich pieskom. Hádzali sme ich na cieľ. Jasne, toto má svoje pravidlá, ale cieľ je rovnaký - chytiť vrecko a niekam hodiť.
Už dlhé roky si vždy nejaký pár sokolov (sokol myšiar) vyberie za miesto hniezdenia balkón na sídlisku nad mestom. Majiteľ balkóna je veľký milovník zvierat a tak každý rok sa snaží zriadiť on line prenos. Už bolo všelijak. Bol aj rok, keď sa nevyliahlo ani jedno mláďa. Zvyčajne sú to ale 3-4 mláďatká. Je super sledovať, ako rastú, ako sa rodičia starajú. Ako sa mladé učia. Až príde deň, keď vyletia. Občas sa ešte na jednu, dve noci vrátia. A potom už doslova vyletia z hniezda.
Zažila som v svojom živote viaceré promócie. Viacmenej rovnaká milá oficialita. Možno je to vekom, možno som pri tejto promócii mala viac otvorenú hlavu, ale konečne som počula prejav, z ktorého so, si aj niečo zapamätala.
Neviem, či aj vy to tak máte, keď nejaká pieseň príde do hlavy, tak to beží dokolečka. Minimálne deň. Aktuálne mi tu hučí jedna prastará pieseň, pamätám si ju z čias mojej strednej. Volá sa inak, ale to, čo si pamätám, sú slová "čím viac máš, tým viac budeš chcieť..." Veľmi výstižné. Povedala by som večné. V piesni možno ide hlavne o peniaze, ale platí to všeobecne.
