Malebný cintorín tatranských lesov

Od veľkej kalamity vo Vysokých Tatrách som sa intenzívne vyhýbala, túram prechádzajúcich "holorubom". Pohľad na rozsiahlu prázdnotu bol pre mňa priveľmi boľavý. Až po dlhých rokoch nastal čas, prestať sa konečne okúňať ... Bez debaty jeseň, bola tou najlepšou voľbou. 

Počas nášho víkendového stretnutia naničmám, artmám a cukrárok, sme sa v sobotné ráno, taká menšia skupinka, vybrali z Tatranských Zrubov na Slieszky dom. Lístie z mnohých stromov už opadalo, nič to však nevadilo na nádhernej plejáde farieb, ktorá nás sprevádzala v spodnej časti cesty. Prvýkrát som si uvedomila čaro smrekovca opadavého jeseni.

Najviac ma však dostali "skulptury" - pozostatky smrekov, ktoré odvial vietor, svietiace uprostred vysokej suchej trávy. Tu veľa slov netreba. V danej chvíli dokonca ani Gerlachovský či Slavkovský štít, neboli zaujímavé ...

S kosodrevinou prišli iné pohľady, ale tieto ostanú pre mňa nezabudnuteľné. Nedokonalosť v celej svojej nádhere. Príroda sa pomaličky, ale isto zbiera. Ťažko povedať, čo je nasadené, čo naviate, ale rysuje sa pekný zmiešaný lesík. Krásny mix smrekov, smrekovca, sem tam borovica, brezy ...