Adam sa nepamatal, kedy naposledy plakal. Plakal, keď sa narodila Barborka, ale to bolo iné,to bolo od šťastia.
Srdce mu zvieral žiaľ, strach a beznádej.
Žiaľ z toho, že takéto čosi postretlo práve Hanku. Jeho Hanku. Hanku milú, prívetivú, ochotnú. Hanku protivnú, ostrovtipnú. Rozporuplnú a zároveń tak vyrovnanú...
Mal strach, že ju stratí skôr ako jej vyjaví všetko, čo ho teraz v duši páli. Všetko čo chce ísť z tej tajnej skrýše von, na svetlo Božie. Nie, už to nebude tajiť... Nech sa rozhodne ona.