Mat roka , dietatu neda telefon, ignoruje ostatne formy komunikacie... Hmm, kebyze kontrolujem moje e-mailove konto pravidelnejsie, zistila by som, ze mam pravidelne a tajne reporty od instruktorov, ako sa dari synovi na tabore .
Keď sa povie leto, vybavím si túto pesničku. Neviem prečo, ale vždy ma to dostane do prehriateho auta, vo vzduchu je cítiť benzín, čo sa nám vylial z bandasky a my sa rútime k Váhu opaľovať .
Teplá žltá malinovka a prezreté marhule, čo sa rozpúšťajú na jazyku.
V piatok odchádzam na dovolenku a ako je mojím dobrým zvykom v jednom kuse premieľam v hlave čo zobrať, čo netreba a som zúfalá sama zo seba, pretože furt a furt mi z toho vychádza, že beriem celú kasňu.
Zazvonil telefón. Pozrela som sa na volané číslo a vedela som, že o chvíľu pokojný piatkový bluesový podvečer prejde do búrlivých rytmov samby.
„Prosím?“
„Máš farbu v tlačiarni? Potrebujem dačo veľmi rýchlo vytlačiť! Ináč, prepáč, mami! Ahoooj!“ vysypala zo seba jedným dychom moja dvadsaťročná dcéra.
„Ahoj, moja. Mám.“
Dnes sme mali grilovačku u rodičov... Zišla sa tam sestrina rodina, ja so synom a samozrejme, naši rodičia.. Preberali sa hlavne deti, ako asi v každej rodine a na každom rodinnom stretnutí. Potom som na pretras prišla ja – ako asi na každom rodinnom stretnutí... Ako to sama s malým zvládam, ako som ho mohla tak celkom v pohode vychovať, ako vlastne žijem... A samozrejme, opakovaná lož – ktorá sa možno raz naozaj stane pravdou – raz príde ten, ktorý si ťa zaslúži...
Tak sa náš Samuško dnes vrátil z tábora na Morave.
Ach, tešil sa naň hádam pol roka!! Ešte v marci si aj s bratrancom Olinkom vybrali, kam pôjdu, v predstihu sme pekne tábor objednali a chalani plánovali a plánovali, ktoré zvieratká si vezmú, čo tam budú robiť, ako si to len užijú!!! Tábor bol dlhodobo v centre Samkovej pozornosti, radosti a očakávaní.
Prázdniny sú pre mňa kapitolou samou o sebe a vždy ťažkou skúškou mojich organizačných schopností. Kombinácie a variácie domu plného detí, varenia aspoň dvoch verzií obeda, balenia, vybaľovania, prania ... a práce na 1,5 uväzku sú pre mňa obrovskou výzvou. Zatiaľ nezdolateľnou. Zmätene pobehujem od jednej čiinosti k druhej, k tretej a späť... Šibe mi z toho statočne. Výsledok je dosť biedny aj keď zatial sú všetci živí a zdraví, relatívne v pohode, samozrejme až na mňa. Bordeľ mámo doma ako vždy, robota ne zajac, neutečie ...
, dietatu neda telefon, ignoruje ostatne formy komunikacie... Hmm, kebyze kontrolujem moje e-mailove konto pravidelnejsie, zistila by som, ze mam pravidelne a tajne reporty od instruktorov, ako sa dari synovi na tabore 
.
.
