Pred chvílkou som počula v rádiu správu kolko je na lodiach v suez.preplave ovcí-nemalo by to byť oviec?alebo na časopise -vnutri nájdete LÚŠTENKY-namalo by to byť krížovky..
normálne mi to píli uši a kole oči...priznám sa nechce sa mi študovať pravidlá Sj.Je to len môj postreh.
Členkou tejto úžasnej komunity som už 8 rokov a 5 mesiacov. A ako som sa tu ocitla? Nie nebola to náhoda. Ako prvé ma prijala komunita artmám, kde som vyše dvanásť rokov. Pôjdem pekne po poriadku. Od detstva som mala rada tvorenie. S mojou babičkou sme často vyšívali, neskôr sa k tomu pridalo pletenie. Držalo ma to tak veľmi, že keď som končila strednú školu, písali mi spolužiačky do denníka aby som uplietla ešte veľa svetrov. Potom prišlo manželstvo a rodina a moje tvorenie išlo bokom. Ale láska k tomu zostala v srdci.
Život nás tak melie, chvíľu sme dole, chvíľu hore. Asi to tak má byť, zrejme by nás ani to "niveau stable" dlhodobo nebavilo. Potrebujem zmenu, sem tam nám musí byť aj horšie, aby sme vedeli vychutnať to, keď je nám fajn.
CCA pred dvoma mesiacmi sme boli s mamou na očkovaní, prvá dávka. Pamätám si, ako sme si robili v aute plány, aké to bude, keď bude mať druhú dávku.
No, prišla do toho karanténa a priamo choroba v domácnosti, kde býva.
Na deťoch vidíme, ako ten čas letí, ako starneme? Nie raz, keď sa okolo mňa mihne Martinka, skonštatujem "Bože, ty si aká veľká ..., kedy si tak vyrástla?", a pritom to bude asi drobnejšie žieňa.
Ešte viac plano ako minulý rok, keď tie maturity zrušili pre - teraz to môžeme naplno povedať, že len HROZIACU pandémiu. Teraz sa mi zdá, že minulý rok to bolo síce chaotické, ale aj tak fakt mohli odmaturovať.
Toho roku je to ešte viac smutné, lebo na môj vkus málo toho urobili, aby aspoň maturitné ročníky dostali do školy. Neustála neistota, málo podkladov, zmätená mládež.
Žiadne "keď idú maturantky mestom", žiadne tablo, žiadny akademický.
Žiadne objatia pod bránou, sedmička na tajňáša miesto učenia.
.
Náš svet prišiel o nádhernú bytosť s neopakovateľným hlasom, repertoárom. 
Nie raz, keď sa okolo mňa mihne Martinka, skonštatujem "Bože, ty si aká veľká ..., kedy si tak vyrástla?", a pritom to bude asi drobnejšie žieňa. 
