Príspevky (Blogy)

Život ma už dlhé roky presviedča, že mama by nemala mať žiadne ego. No dobre, len to základné, bez toho by asi neprežila. Aj akékoľvek ilúzie sú úplne zbytočné ..., ale občas nás život zaskočí nepripravené. 

Neviem, patrí odpúšťanie ešte do nášho sveta? Vieme druhým odpustiť? Dokážeme naozaj zabudnúť na to, čím sa proti nám previnili? Vieme to pustiť z hlavy? Alebo to nejde? Chceme za každú cenu dosiahnuť spravodlivosť. Teda spravodlivosť podľa nás. Nech to stojí, čo to stojí. Bijeme sa za svoju pravdu. A niekedy zabúdame, že pravda nemusí byť iba jedna.

Štvrtáci si robili úlohy. Na moju otázku, čo presne dostali, znela zborová recitácia - jednu z matematiky, druhú z angličtiny. Ale tá z angličtiny je ľahká, lebo musia iba niečo vyfarbiť.

- Katarína, môžem si angličtinu nechať na doma? - oslovil ma prosebne "psím" pohľadom Francúz.

- ??? - nemo-nechápavú odpoveď som doplnila gestom rozhodených rúk, lebo všetci dobre vedia, že pokiaľ sa dá, robíme úlohy v škole.

- Ja som si zabudol farbičky - doplnil rýchlo na vysvetlenie.

- A to je problém? Dám ti zo svojich. Aké potrebuješ?

Nejak som postrehla, že sa to tu prehuplo z plienkových tém do tém o senioroch. Prestali nás trápiť malé deti, riešime našich niektorých skutočne a niektorých takmer dospelých. Ale čo rodičia? To sú také tie veľké dospelé osoby, ku ktorým sme sa utiekali vždy ako do pevnosti prepevnej. A zrazu tá pevnosť nie je taká nedobytná. Začínajú sa do nej zahryzávať zuby času. Choroby. Odsúvané a nevšímavé boliestky.

Často píšem o upratovaní. Viem.  Len teda pravda je taká, že ma to chytá skor v takých záchvatoch a nerobím to priebežne. Tak ma to nebaví. Proste príde impulz a ja upatujem pár dní doslova jak besná. Chlapi sa vždy prezieravo ukryjú. Už vedia, že po pár dňoch ma to prejde Potom si pár dní vychutnávam poriadok, lebo ho mám rada.

Jaaj, hovorí sa u nás "... jak stará, tak blbá..." A presne takto som sa včera cítila.

Rozhodla som sa, že je čas na jedno typicky sezónne jedlo. Aspoň podľa mňa. Varím vždy, keď je všade voňajú prezreté paradajky, niekedy na začiatku babieho leta. Plnená paprika. Trochu babravé, tak som si naplánovala na sobotu. Na trhu som kúpila papriky, bolo napísané na lečo. Len pár dní dozadu som sa sťažovala, že všade sú už iba nepálivé papriky a ja by som také jemné štipkanie celkom privítala.

Žienky,gazdinka,kuchárky máte top recepty ktoré ste si našli a obľubili z internetu?

ja občas niečo vyskúšam ale také čo ozaj hned chutili každemu a ktoré som si teda aj odložila a aj pravidelne robím je jogurtový koláč (internet)a sušené paradajky a pudingový závin ktoré boli tu na NM pred rokmi(už neviem od koho)..sú už v mojom zošite a stali sa mojimi rcp.

Netúžime po pravidlách. Chceme konať ako jedinečné osobnosti. Pekne podľa svojho. Nielen podľa svojej skúsenosti, ale hlavne podľa svojej potreby. Veď mám na to právo. Zdá sa nám, že náš život je komplikované aj bez rôznych príkazov a zákazov. Len my najlepšie vieme, čo nám osoží, čo nám prospieva. Veď nikto nechodí v mojich topánkach a tak čo môže vedieť o tom, čo je pre mňa dobré a osožné....

Nedokážem si to vysvetliť. Som z toho vedľa.

Už tretie veľké dieťa z okruhu spolužiakov môjho syna odišlo z tohto sveta. Nedobrovoľne. Len vždy v tom bolo zamiešané to, čomu hovoríme omamné látky. Nedovolené aj tie bežné a v spoločnosti prijateľné. Plus zrejme veľká dávka nezodpovednosti. Možno nie nutne tých, čo odišli.  Príbehy, ktoré končia na titulke bulváru. Všetky. Mladí ľudia fakt na prahu života. Tesne pred či po maturite. S vybratým smerovaním v ďalšom živote.

Kde sa stala chyba? Čím to je? Kto zlyhal? Rodina? Škola? Alebo to proste tak muselo byť?