Elektrina ako pojem budúcnosti rozvírila spomienky na tradície a dávnu minulosť a predurčila, ktorým smerom sa budem (minimálne pre začiatok) orientovať. Kúpim si ja kosu, rukavice, kameň na brúsenie, preštudujem internet a snáď sa mi podarí prebudiť prachom zapadnuté spomienky, ako sme sa to vtedy my s tou mojou spolužiačkou v pracovných prestávkach iniciatívne zaúčali do tajov neľahkého (ale voňavého) remesla. Neľahkého, keď ste amatéri. Voňavého, lebo ja zbožňujem vôňu pokosenej trávy.
Dnes hoci u nás pomerne chladno okná mám stále otvorené a okolo obeda počujem na ceste "mamička prišla,no poď ku mamičke,mamička dá pusu...atď.s príslušným ťahavým zvukom a maznaním.Myslela som,že idú už deti zo školy a nejaká netrpezlivá mama zbadala dietko ako ide domov.Nedalo mi pozriem von a to ženská čupí na ceste s otvorenou náručou a volá na psa!
No musela som narátať do 10 lebo asi by som sa jej opýtala či si je vedomá toho,že sama sa pasuje za suku.
inak nikdy som podobne nepočula rozprávať chlapov..pod ockovi a pod.
V pondelok opäť nastupujem "na panské", ktoré bude tentokrát obrovskou neznámou. Experimentom s otvoreným koncom. A tak som si povedala, že predtým ešte treba rýchlo pozberať vitamíny. Na posilnenie imunity a tak. Dúfam, že od poslednej návštevy stihli dorásť do patričnej veľkosti a sily. (Ak by aj nie, tak mám dôvod ísť po ne aj nabudúce.)
No a máme to tu.September.Koľkí sa nádejáme, že tento september bude iný. Vlastne ani nie iný. Chceme, aby bol zasa NORMÁLNY. Aby deti išli obyčajne do školy, aby sme sa mohli preháňať tržnicou pomedzi kvantá ľudí a frfľať nad cenami jabĺk, zemiakov a kapusty. Aby sme sa slobodne nadýchli na záhrade, vyňuchali suseda páliaceho lístie napriek zákazom.
Prvý pobyt v penzióne podľa nových pravidiel zneistil snáď každého hosťa. No postupne a s menšími chybičkami sme si zvykali. Na masky, na odstup, na rukavice, na iné raňajky či večere, na prievan. Kým kedysi sedeli ľudia zahĺbení do rozhovoru vrámci svojho stola, rozprúdila sa tentokrát družná debata krížom-krážom cez celý lokál a my sme si navzájom vymieňali skúsenosti či zážitky posledných týždňov v izolácii. Zrazu bol každému vzácny obyčajný rozhovor.
Ťažká téma, pre mňa momentálne po rokoch znova aktuálna ... Priateľka, v podstate rodina, prišla o manžela, z čista jasna, bez varovania ...
Napriek tomu, že sa ma to dotýka relatívne z diaľky, vzalo ma dosť intenzívne.
Keď sme boli mladí, 50 rokov sa nám zdalo ako ťažká staroba. Dnes mi príde päťdesiatnik, ako relatívne mladý človek. Však tiež toľko mám, aj keď mladá si nie vždy pripadám...
Bývam v mieste, ktoré si pred 10 rokmi veľmi vydýchlo. Otvorili kus diaľnice a tak nám už pod oknami nestávajú kolóny.
Sem tam však na danom kúsku niečo opravujú, dorábajú, inštalujú. Zistíme to veľmi rýchlo - doprava zhustne tak, že sa nedá prejsť cez cestu. Alebo odbočiť doľava. V sobotu sme išli vyberať zemiaky a presne táto situácia nastala. Aj by som si pomyslela, že v pohode, veď štátny sviatok, menej áut.
Mám rada príbehy z histórie mojej rodnej dediny. Veľkou studnicou bola moja babka. Poznala všetko a všetkých. Minimálne do tretieho kolena.
Bolo menšie rodinné stretnutie a prišiel do spomienky muž. Podaktorí ho ľutovali, veď ten má doma takú semetriku, všetko vždy musí byť tak, ako ona povedala. Všetci ho vždy ľutujú. Vtom sa ozval strýko, skoro 80 ročný. Jaaj, keby vy ste boli zažili tolko, čo zažila ona (tá "neznesiteľná" manželka), tak ktovie, ako by ste sa správali vy.
Dnes som mala po jeden a pol roku rozlúčkové online sedenie s mojou zlatou psychologičkou. Nie som ešte úplne za vodou, ale ju čaká radostná udalosť, odchádza na materskú ...
A ja som ronila slzy ako malé dieťa, celkom statočne ...
