Cesta za oddychom....

Zaradila som tento blog do cestomamy, aj ked nebudem v nom objavovat strateny kontinent, ale opisem jednu "uzasnu" cestu domov
Po dvoch rokoch sme konecne nasli (teda ja) odvahu, financie a hlavne chut vydat sa na cestu...

Uz tyzden pred odchodom sme "doladovali" detaily. Hlavny detail, navigacia, aby sme sa vyhli bludeniu po celej Europe. Auto bolo treba tiez dat do poriadku. Urobit TK, vymenit predne sklo, kedze bolo na nom vela pamiatok po odletenych kamienkoch. Ako obycajne, vsetko na poslednu chvilu, kedze robit sme museli az do poslednej chvile. Tak som sa balila na poslednu chvilu. Navyse, pri plnom pocte v aute, vela miesta neostavalo, aby sme sa zbalili tak, ako som si to predstavovala. A tak polovica veci zostala doma, okrem ineho aj kinder blbosticky pre erkocku, prepac, tak snad na buduce... Velmi ma to mrzi. Orechovy olej zostal tiez v kuchyni na stole, kopec veci v chladnicke, ktore mali zmenit miesto...Co uz, taky je zivot ustvanej matky
Rozhodnute bolo, ze odchadzame skoro rano vo stvrtok 28meho juna. V stredu vecer, po ulietanom dni, auto bolo v servise do 17tej hodiny, rano sme boli u zubara, o 11tej u ortodentistu s dcerou, kvoli jej strojceku, potom este sa ist rozlucit s ucitelkou klaviru, v hudobnej mali vystupenie a vecer o 20 tej som si konecne sadla.

Veci nastastie nachystala mama, kedze isla na cestu so mnou. O 9tej som zalahla, aby som sa do 2hej rana vyspala. Deti ulozila mama s manzelom, ja som uz bola v risi snov. Po vydatnom spanku som sa osprchovala, drahy nalozil vsetko do auta, zobudili sa deti, malu som nakrmila a vyrazalo sa. Nadstavila som GPS, zakyvalo na rozlucku a islo sa. V bruchu stado motylov, ako pred kazdou cestou. Prvych 300km ubehlo v pohode. Na ceste takmer ziadne auta, nijake "vykopove" prace a tych par co bolo, bolo dost slusne oznacenych, tak sme napredovali velmi sikovne. Deti spali spankom spravodlivych a ja som sa mohla plne sustredit na cestu. Ked sa rozbriezdilo, prichadzali sme, ako som nespravne predpokladala, k nemeckym hraniciam. Prekvapilo ma, ze je na ceste rada pred colnym priechodom. Ved co, asi robia nahodne kontroly, aspon ma clovek pocit istoty, ze keby sa nieco stalo, ako unos dietata, tak by ho snad aj nasli...Mylila som sa.

Navigacia ma zaviadla na Swajciarske uzemie, co by nebol problem, keby som sa nevola tak, ako sa volam! Osobne auta priebezne prechadzali colnicou, tak som isla v dave.
Na poslednu chvilu sa mi pred auto hodila, takmer doslovne, mlada colnicka. Nastastie rozpravalai po francuzsky, keby na mna spustili po nemecky, tak sa tam asi zrutim. Samozrejme, na prechod cez Swajciarsko, teda po ich dialniciach, treba kupit dialnicnu znamku, ktora stoji 40 Frankov a nie je moznost na kupit ju len na tyzden, ci 10 dni...Rovno na cely rok! Tak som vysvetlovala druhemu colnikovi, ze povodne som mala v plane ist cez Nemecko, a GPS ma odklonila, neviem ako a preco, kedze je uplne nova a nadstavoval mi ju manzel! dalsia vec, mama nema cestovny pas, len obciansky preukaz, takze tudy cesta nveiedla! Musela som vyzerat asi velmi zufalo, lebo proti vsetkym ich vnutornym predpisom, som mala, namiesto zadrzania na colnici, dovolene otocit sa a vratit!

Colnik pozrel do auta, kde sedeli moji traja "anjelikovia", ktori tak skrotli, ked ma videli zurit a rozhodol sa, ze mi uveri a povedal mi, rychlo to tuto hned otocte a vratte sa! Ani si nedokaze predstavit, ako mi odlahlo, aj ked som, az kdesi v kostiach citila, ze s tou GPS to este neskoncilo. Samozrtejme, ze dalsich 30 km nas chcela otocit spat, ale nedala som sa. Bola som uz taka zufala, ze som odbocila do fabriky Peugeot. Vojst bolo lahke, ale vyjst von, to bola ina uloha. Rampy a otvorili sa len po vhodeni karticky, ktoru som ja samozrejme nemala. Tak som musela vyliezt z auta a popytat pana vratnika, aby ma pustil von. To som uz kypela ako sumienka.

Nakoniec som sa vykaslala na GPS a otocila to na Nemecko, teda tam, kde som si myslela, ze by sa malo nachadzat. Nakoniec sme uspesne vstupili na nemecke uzemie. Dali sme si prestavku. Naranajkovali sme sa, deti si trosku pobehali a pobrali sme sa dalej. Cesta prebiehala viac menej bez zadrhelov. Az na dva krat, ked ma navigacny system zviezol z dialnice a chcel ma otocit naspat. Prvy krat som podlahla, ale ked ma chcela uz druhy krat hodit namiesto na Slazburg na Mnichov, tak som si povedala a dost!!! Proti jej voli som namiesto odbocte do prava prudko zastavila a rozhliadla sa. Salzburg bol vlavo, tak som som sa rozhodla, ze odbocim, napriek jej pkynom vpravo!!! Ked som stupila na plyn, navigacny system sa na poslednu chvilu rozhodol, pripadalo mi to, ako keby na mna vykrikla, mozno to bolo tym stresom z toho, ze domov nedorazim uz asi nikdy a ked tak, niekedy na konci prazdnin, odboctedolava, takmer jednym dychom.

Keby to auto bolo bicykel, tak ho tam asi svacnem do priekopy!!!! a zvysko cesty dokoncim bud autostopom, alebo po vlastnych!!! Potom sme uz boli take zufale, kedze GPS stale nieco kalkulovala, prepocitavala, vypocitavala, tak v zapche sa ocitlo vedla nas auto s bratislavskou poznavacou znackou! Staihal som okno, kedze sme isli rychlostou turbo slimaka (10km/h) a zakyvala na vodica, aby otvoril okno a zufalo som sa ho pytala: Prosim vas, idete DO alebo Z Bratislavy. S usmevom mi odpovedal, ze id do DO Bratislavy. Taky kamen mi padol zo srdca, nedokazete si predstavit. Tak na prvej benzinke sme zastavili a nieco pojedli, navstivili toalety, pobehali si.....

Deti samozrejme skusali moju trpezlivost az do poslednej minuty. A tak zvysnych Xkm sa nieslo v duchu: Mna nezaujima, kto to zacal, ja to dokoncim!!!!!!!!! to bola moja reakcia na ich pichanie sa, podpichovanie na zadnom sedadle. Najmladsej sa pocas cesty vytlacili horne dve jednotky. Vacsinu cesty prespala. Momentalne sme vsetci soplavi, a mam dojem, ze malej sa tlacia dalsie zubky...Citim, ze este bude veselo...

A teraz idem vymasirovat ten stres. Tak, az by sa chystalo nejake stretko, zapadne Slovensko a siroke okolie, tak sa hlasim, mohli by sme ho urobit aj tu v Sladkovicove, alebo Senci, nech sa zmeni lokalita
A na buduci tyzden pravdepodobne pojde do Ziliny, tak Evka M keby ste boli v tom case doma, tiez by sme mohli nieco podniknut Ved este sa ozvem a dam vediet presne datumy, zatial nie je nic rozhodnute