Friuli Venezia Giulia

Tentokrát nebolo času na zháňanie vstupných informácii a z toho plynúce približné plánovanie ´čo, kde, kedy, akoˇ. Tentokrát sme sa rozhodli bleskovo. Veď zbierku sprievodcov Talianskom už akú-takú doma vlastníme.Stačí zvoliť jedného vhodného kandidáta a listovať ním i cestou po diaľnici. Šak koľko času som ja investovala do čítania a ako sa zapotila pri parádnom plánovaní trasy Amerika/Kanada a nakoniec prd makový z toho bol. Rozumej koronou zmarený. Diaľnica Mníchov-Salzburg nepatrí medzi moje obľúbené. Od istého času sa jej snažím vyhýbať. Je na mňa príliš stresová. Hore kopcom, dolu kopcom. Brzdiť a zasa pridať plyn. Kam len oko dovidí plno áut/kamiónov a navrch častokrát - ako i teraz - dážď (alebo krúpy a v zime i sneh). Možno práve vďaka nemu neboli žiadne - ani len námatkové - kontroly na hraniciach.Smer Villach je vcelku ok, i keď sme ním už dávno nešli. Tentokrát sme cestou objavili idylku menom Faaker See. Možno sa  tiež raz stane našim cieľom, ktovie.No a potom sme prekročili hranice Talianska. Práve prevádzkovali údržbu diaľníc. Z diaľnice sa stala kľukatá dvojsmerka. Medzi Alpami nič príjemné v dlhých, tesných tuneloch, ale dalo sa. Keď útesy vystriedala nížina, vedeli sme, že sa blížime do cieľovej rovinky. Udine patrilo do kategórie "nesplnené návštevy z minulosti". Nie je žiadnym turistickým magnetom, kam by prúdili tisíce turistov denne, ale má svoju históriu i prítomnosť. A to mi momentálne stačí. Arkády a aleje, poskytujúce tieň, drobné obchodíky, kam sa dá v prípade potreby nahliadnúť i spoza výkladného skla, trattorie, vôňu espressa, ... a stovky aperol-spritz-ov a všakovakých chrumiek na stoloch pred návštevníkmi kaviarní. Už iba pohľadnice a radnicu zatiaľ nikde nenachádzam. (Ešteže existujú fotky/mapy mesta na nete). Zato doterných komárov (pri/v apartmáne) je habadej! Nevýhodou je, že sú absolútne nemé, rozumej nečujné a podľa muža používajú na let inú techniku než tie nemecké, čo ich robi pre päťdesiatnika+ (takmer) nedolapiteľnými. Pritom by večer na balkóne mohol byť tak krááásny... Celkovo sa o autonómnej oblasti Friuli-Venetia Giulia píše ako o nezáživnej krajine, ktorá bola v minulosti osudom až príliš skúšaná. Zmietaná medzi Talianskom, Rakúskom a Slovinskom. Vraj ani samotných Talianov nejako veľmi nezaujíma. Možno ešte tak vinárov, ktorí obľubujú to biele. V sprievodcovi sa píše dokonca o vlastnom jazyku, ktorý je oficiálne uznaný ako reč menšiny - furlanština.Prekvapilo ma, že väčšina opýtaných domorodcov (z iných oblastí) ani netuší, že hlavné mesto FVG - Triest - leží v Taliansku. Pritom sa nejedná o stanový tábor piatich dospelákov, ale mesto s vyše 200-tisíc obyvateľmi, ktorému sa hovorí i "prímorská Viedeň". Tú sme navštívili, keď sme dovolenkovali z opačnej strany hranice v Portoroži. Udine sa označuje za málo hektické a plné cyklistov. Keď si spomeniem na masy v Benátkach alebo Florencii, tak je naozaj príjemné prechádzať sa ulicami Udine. Čo sa ale cyklistov týka... nuž naše predstavy s pisateľmi sprievodcu sa nie veľmi zhodujú. Alebo sú tí cyklisti práve na dovolenke. Historické centrum mesta je zväčša pešou zónou, ktorej dominuje Piazza Libertá priamo pod neveľkým kopcom s kaštieľom. V ňom sa nachádza múzeum. Keď vyjdete na kopec, vidíte v diaľke Alpy, ak nie dokonca Dolomity.