Naše Balkánske dobrodružstvo

Tradične boli naše dovolenky k moru orientované na Chorvátsko, poznáte to relatívne na dosah, a už to tam poznáme, ale stále je tam kopec neobjavených krásnych miest. Hold tentokrát ma prehlasovali a padlo to na dobrodružnejšie spoznávanie Balkánu, cieľ Čierna Hora mesto Budva.

Zvolili sme cestu Maďarsko-Chorvársko-Bosna a Herzegovina-Čierna Hora. No proste dcéra chcela na vlastné oči vidieť povestný hraničný most cez rieku Pivu.

Až na mieste nás napádali myšlienky, veď aká cesta môže viesť k takémuto mostu?

Teraz je to jasné asfalt tak na 1 auto aj to miestami v stave ako niekde k záhradkám, zvyšok hlina, jamy, skaly a drevene mostíky ako v Tatrách. Samozrejme že je to kľukáte hore dole kopcami a najsamlepšie keď stretnete oproti kamión, čo sme už vôbec nechápali.

Zvládli sme to aj napriek jednému nepríjemnému incidentu, vyjdúc zo zákruty z tunela sa oproti nám rútilo auto obiehajúce kamión, brzdili sme vsetci traja aj kamion v protismere zastal a ako pišem pri fotke 10cm. 

Na hraniciach sme nikde problém nemali a aj veľkým čakačkám sme sa ako tak vyhli. Prekrásne výhľady cestou od Bosniackej hranice popri tyrkysovej priehrade popod desiatky skalných tunelov a jeden úchvatný most stáli za tú cestu.

Inak je na počudovanie Čierna hora skoro samá hora  :- ), ani sa vám nechce veriť, že raz to hadenie vysekaných ciest po úbočiach skál skončí, ale keď zhora zbadáte more....

 No a keďže sme boli tak blízko, v jeden deň sme sa vybrali do Albánskej Tirany. Čo Vám poviem spôsob vybudovania cesty do hlavného mesta pripomína cestu cez jednú veľku roztrúsenú dedinu. V podstate všade rýchlosť 50 lebo popri cestách je všetko -domy, benzínky, obchody, firmy... No nemyslite si že je to nuda pri tej 50-tke, veď tam asi vodičáky rozdávajú v lotérii. Všetkým Albáncom by som vzala vodičáky.

Pravidla cestnej premávky: 1, Nezastaň, hlavne v kruháku, ktorý pripomína stoličkový tanec, kde by mali byť 3 pruhy, jasne že namaľovaný žiaden, sa vtrepe 6 áut a ide ten čo má gule 2. zásadne obiehaj cez dve plné čiary, proste zapni blinkre a ideš, dáko to dopadne 3. kolonu treba obiehať cez benzínky smelo a veselo 4. keď ide sanitka aspoň jedno auto sa musí predsa zviesť za ňou. Tam človek nevie či ma plakať či sa smiať, ale asi hlavne byť v strehu sa osvedčilo. 

Nič menej podarilo sa nám tam dostať, prejsť dáky ten kruháč a vychutnať si tie kontrasty Tirany.

Spomienka na časy minulé:

Smutný most v Tirane z 13. storočia, ktorému vzali rieku

Chátrajúce maozoléum bývalého diktátora, ale pyramída, ktorej sme neodolali amiestamis  apo nej skúsili štverať.

Dievčatá skonštatovali, že zlaté Košice a Trsťany, že nie su žiadna diera....

.
Čo nás trošku sklamalo je všade prítomná snaha vytĺcť z turistov peniaze, pláže sú preplnené lehátkami a pod, ale to je už asi všade len ja si na to neviem zvyknúť. Užili sme si krásne čisté more,

neopakovateľnú historickú časť Budvy či mesta nad fjordom Kotor - historické mesto na zozname UNESCO, na vrchol Sv. Ivana si to môžte vyšliapnuť za 8 Eur.
 

stále sme sa strácali v tých uličkách, neviem prečo to nemalo dáku symetriu a logiku, asi ich zrejme stavali spontánne a po balkánsky :-) Ale také sa mi veľmi páčilo

Milo nás prekvapilo Sarajevo, v ktorom sme sa zastavili cestou tam aj späť.V meste prevažuje zástavba rodinných domov, leží v údolí kopcov, no ako na dostrel odvšadiaľ.

je síce fakt, že zrejme kvôli turistom nechávajú pôvodné ostieľané fasády na cesntrálnej ulici tzv sniper street 

ale inak na nás pôsobilo veľmi príjemne. Trošku nás prekvapili v múzeu pri Tunely nádeje, keďže tam chýbali anglické popisky, tak sme sa tu i tam zachytili skupinky s anglicky hovoriacim sprievodcom.

Olympijská bobová dráha Sarajevo 1984, teda aspoň to čo z nej zostalo

A ešte mám jeden zážitok, zvykli sme si s manželom požičiať bicykle a niekam si v okoli vyraziť, samozrejme, že sme to dali aj tentokrát, aj keď moje zmysli ma varovali, dáko je tam málo požičovní bicyklov, aj v tej jednej stoja, ale manželovi treba veriť, cestu si stiahol do mobilu, bola to podľa google biela cesta-schodný asfalt mimo hlavných ťahov, za 1 hod tych 17km dáme. No už prvý kopec po pár km sme ťahali na najľahšom prevode a vyzeralo to ako výšľap na Sliezky dom lebo konca kraja tomu nebolo, no a čo hore to aj dole s 180st.zákrutami, takže plné brzdy a úloha nezabiť sa bola prvoradá.

To najzaujímavejšie nás len čakalo, keď sa cesta skončila polootvorenou bráničkou, za pár metrov z toho bola lesná vymytá a zarastená cesta, kde ostávalo bicykle už len tlačiť. Poznáte to keď je tu otázka či späť alebo ďalej. Sem tam, keď sme chytali signál vyzeralo to, že je to ok, tak sme pokračovali a dostali sme sa k nejakému kameňolomu a  ďalšími serpentínami k civilizácii. No a tradičným čo dole to hore sme sa nakoniec za necelé dve hodiny šťaste ocitli v Budve, ako povedal manžel pripravil mi zážitkovú dovolenku. :-)

Ešte jedna vec nás na tom balkáne trápila a to triedenie odpadu- veškeré žádne. Predsa len už sme na to zvyknutí a tu zrazu nieto kam a už vôbec nehovorím do koľkých tašiek nám boli schopní zabaliť nákup. Pár krát sa mi ich podarilo predbehnúť a vytasila som na ich prekvapenie trvanlivú tašku, ale často som to vzdala a zobral som tie tašky domov aspoň na ďalšie využitie.