Spomienky na Afriku

„Mala som farmu v Afrike.“ Týmito slovami začína rozprávanie svojho príbehu. Meryl Streep alias barónka Karen Blixen vo filme Out of Africa – Spomienky na Afriku. Milujem ten film, milujem Meryl Streep a milujem Roberta Redforda. Afriku som však začala milovať oveľa skôr ako som videla tento film.

Čierny kontinent. Vždy, keď som pozrela na mapu a uvidela tú konskú lebku, tak mi napadlo, či sa mi niekedy podarí dostať sa tam - hocikde – do Maroka, Tuniska, Kene, mala som rôzne romantické predstavy (tuším som bola nejaká Markíza anjelov), ale najviac som túžila po Egypte. Krajina faraónov, pyramíd, kráľovnej Kleopatry alebo krásnej Nefertiti. Tento môj záujem na strednej škole ešte umocnila profesorka dejepisu, ktorá za hlbokej totality mala tú možnosť navštíviť a chvíľu žiť v Egypte. Vtedy som jej neskutočne závidela a vôbec som sa neodvážila ani len troška dúfať, že snáď niekedy ….

Až prišiel rok 2009 a ja som si povedala, teraz alebo nikdy. Vošla som do cestovky, požiadala o katalóg a postavila manžela pred hotovú vec (hotel som mala vybratý dávno). Ideš, či nejdeš, ale ja idem za každú cenu. Od zimy, až dokiaľ sme tam neprišli, som počúvala, že som sa zbláznila uprostred leta sa trepať do takých horúčav, že do Egypta sa chodí v máji – júni alebo na jeseň. Ja som sa však nedala a ani som nedala na výber a tak uprostred leta som aj s mojou rodinkou, v jedno krásne slnečné ráno vzlietla v ústrety môjmu africkému dobrodružstvu.

Letela so prvýkrát, takže pocity boli všelijaké, ale viac pozitívne a viac umocnené povinným anestetikom zakúpeným v bare na letisku. Po štyroch hodinách sme vstúpili na egyptskú pôdu – lepšie povedané betón letiska v Hurghade. Ovial nás ťažký horúci vzduch, ale tak inak horúci ako u nás. Ja neviem, to na mňa snáď sám Ramzes II dýchol zo záhrobia, aby ma privítal. Nuž a po tomto uvítacom ceremoniáli sa to začalo. Nasadli sme do autobusu, ktorý nás doviezol až na recepciu nášho hotela. Tak z toho sme boli unesení. Bol obrovský, s krásnymi záhradami, bazénmi, atrakciami a spievajúcou fontánou. Na recepcii nás uvítali welcome drinkom – nemá sa odmietnuť, ale ja, nainfikovaná z domu na čo všetko si mám dávať pozor, čo všetko nejesť a nepiť, som len tak oblizla a tvárila sa náležite svetovo. Následne si nás označkovali náramkami a vzápätí nám poslíček odnášal batožinu na izbu. Normálne som mala nutkanie ponúknuť mu pomoc taký bol drobučký chudučký. My dvaja s manželom sme „tak akorát udělaní“ a on také tintítko sa mordoval s našimi kufriskami. Našťastie to najťažšie – môj a dcérin kozmetický kufrík - som si ako celebrita niesla ja, z toho by šiel určite k zemi. Za tú námahu si zaslúžil bakšiš a po jeho obdržaní, ukázaní izby a naplnení chladničky sa s úklonmi vzdialil. Manžel s dcérou skočili do plaviek a davaj do mora, a ja s dezinfekčným prostriedkom davaj do kúpeľne a pekne krásne som si všetko vyčistila tak po svojom.

Po nejakých dvoch hodinách sa vrátili úplne nadšení úžasnosťou Červeného mora. Mňa toto poznanie čakalo na druhý deň. Ako som doňho vstúpila, pomyslela som si, že ma odtiaľ dostane iba veľký hlad, ktorý sa samozrejme prihlásil, inak tam trčím doteraz. Červené more je fantastické, tie ktoré ste ho vyskúšali, myslím, že pritakáte a preto sme neodolali lákavej ponuke na celodenný výlet na ostrov Giftun. Najskôr som mala obavy, pretože ja a loď, tak to je ako ja a kolotoč. Bola som však príjemne prekvapená, keď nás privítala posádka hovoriaca slušnou češtinou a ponúkla nám tabletku proti nevoľnosti. Mohli sme vyraziť.

Plavba ubiehala veľmi rýchlo, more menilo farby od tmavomodrej až po jasnú tyrkysovú, na oblohe nás sprevádzal kŕdeľ čajok a zabávali nás tým ako pohotovo chytali hodené rybky. Po nejakej chvíli nás kapitán vzrušene upozornil, že sa na nás došli pozrieť delfíny. Nádherný pohľad na tieto úžasné morské cicavce, behali sme z jednej strany lode na druhú, zo zadu dopredu, len aby sme ich zahliadli. Delfíniky troška poskákali, zamávali na rozlúčku a už ich nebolo. Mne zostal len priblblý úsmev na tvári a v hlave mi vírili myšlienky: „Wau ja som videla delfína.“ Manžela a dcéru čakalo ešte hodinové šnorchlovanie – ja som síce najlepší plavec z rodiny, ale hlavu pod vodou moc nemusím. Myslím, že som sa mala prekonať, vraj to bolo niečo fantastické, no čo už s takou ako ja. Z výletu sme sa vrátili príjemne unavení a nadopovaní úžasnými zážitkami, ale stále sme nemali dosť tej egyptskej atmosféry a tak sme si objednali ďalší výlet. Problém bol rozhodnúť sa medzi pyramídami a Udolím kráľov.

Vyhrali pyramídy. Byť v Egypte a nevidieť ich – nemysliteľné. Ešte teraz mi stoja všetky chlpy, keď si spomeniem na ten prvý okamih, ako som ich v diaľke zazrela. Vždy som si myslela, že sa nachádzajú uprostred púšte a okolo nich nič. Kedysi to tak bolo, ale Káhira sa tak za tie tisícročia rozrástla, že sa spojila s Gízou, kde stoja tieto monumenty. Ten prvý pohľad stál za to. Po diaľnici sme prichádzali do Káhiry a zrazu medzi panelákmi sa objavili tie ihlany. Niečo neskutočné. Priznám sa, mala som slzy v očiach a hrču v krku. Kým sme sa ku nim dostali, absolvovali sme prehliadku Egyptského múzea v Káhire. Veľmi veľa ľudí na tak malý priestor, chvíľami sa tam nedalo ani pohybovať a nie si ešte vychutnať Tutanchamóna . Škoda, tešila som sa na tú chvíľu, keď budem stáť zoči voči jeho posmrtnej maske. Videla som ju, ale tie davy mi nedali šancu postáť si pri ňom a kochať sa. Na ceste k pyramídam sme sa zastavili v papyrusovej dielni, čosi pokúpili a rýchlo hajde za siedmym divom sveta. Mali sme skvelú mladú egyptskú sprievodkyňu, ktorá rozprávala po česky a veľa nám povedala nielen o pamiatkach, ale aj o živote v dnešnom Egypte. Cesta k pyramídam viedla pozdĺž kanála, ktorý by som ja osobne zaradila medzi divy Egypta, neskutočné množstvo odpadu v ňom plávalo vrátane zdochnutej kravy – zážitok. KONEČNE PYRAMIDY.

Tá zvláštna atmosféra, tá energia, ktorá vychádza tohto miesta a tá neskutočná horúčava.
Chceli sme sa pozrieť aj dnu, ale sprievodkyňa nás varovala, aby sme to nerobili, že tam zahynieme z toho tepla a vlhka. Ak tak veľmi túžime vojsť do nejakej, tak máme ísť do tej najmenšej. Dobre sme spravili, že sme ju poslúchli. Dnu bolo strašne. Schádzalo sa tam štvornožky, MM odmietol ísť s nami, našťastie, lebo by sa tam niekde s tým svojím bruchom šprajcol a vykopávaj chlapa z pyramídy. Vošli sme do prázdnej hrobky, spravili rýchlo zopár záberov a mazali – plazili sa rýchlo naspäť. Potom ešte prekonať niekoľko minútovú cestu do klimatizovaného autobusu, verte aj to bol v tej horúčave výkon, ale stálo to za to. Sfinga – ďalší monument, ktorý vám privodí stav, teda mne, bdiem alebo snívam, vidím ju naozaj na vlastné oči? Skrátka úžasná história dýcha na vás v priamom prenose. Ach ako si tak na všetko spomínam, neskutočne túžim sa tam vrátiť.

Rozpísala som sa riadne. Skrátim to, zvyšok pobytu ubehol popri kúpaní, jedení jedál od výmyslu sveta a popíjaní v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu veľmi rýchlo. Prišiel deň, či skôr veľmi skoré ráno nášho odchodu a ja som už len z výšky, z lietadla sledovala spiacu Hurghadu, ktorej nočné svetlá lemovali celé pobrežie ako roztrúsené perly, a pripadala som si ako keby som opúšťala krajinu z rozprávok Tisíc a jednej noci.

Nuž nemám, a ani som nemala farmu v Afrike (mohla by som ísť tak akurát, ako hovoril sváko Ragan do Egypta ťavy dojiť), ale viem, že sa tam ešte pokúsim vrátiť. Toľko som toho ešte nevidela a chcem to vidieť. Egypt – moja láska už navždy.