Trošku tepla do tejto zimy

Vonku je zima, zimaaaa, hrozná zima, tak sa mi žiada trochu zohriať spomienkami na leto, more, teplo..............
Začiatok? V nejakom časopise som videla obrázok malebnej dedinky na skalnatom útese pri brehu mora. Zaujal ma a to bol prvý krok celého výletu .Poloha: Ligúrske pobrežie. Fajn, to je dostupné aj pre nás a ..... už bol chrobák v hlave, hm.hm .Postupne som zistila, že sa nejedná o jednu dedinku, ale päť a volajú sa Cingue Terre, sú súčasťou svetoveho dedičstva UNESCO a viac a viac..... Ešte si pár krát zadám do google vyhladať obrázky a je to jasné

Medziobdobie preskakujem , podstatné je, že jedného krásneho letného dňa vyrážame našou škodovečkou smer Toskánsko. Posádka 2 dospelí, 3 deti . Najskor sa pár dní vyčvachtať do mora a potom smer Cinque Terre /CT/ a ďalej Ligúrske pobrežie. Ubytovanie máme na prvých pár dní dohovorené dopredu cez internet , dalšie už nájdeme na mieste . Opakovane vyskúšané ...
Do CT vyrážame z mestečka Marina di Bibbona dialnicou okolo Pisy a Livorna. Rovinu začínajú striedať Apuánske Alpy. Podľa informácií z internetu sme vedeli, že k CT možeme isť z 2 strán . Z juhu, z mestečka La Spezia, , kde je udajne velký problém zaparkovať pri stanici, preto sa to neodporúča. Po chaotickom a opakovanom prejazde mestečkom ešte k popisu pridávame aj mizerné dopravné značenie, čo v úzkych uličkách inak pekného mestečka rozhodne šoférovi na nálade nepridáva
Cestami, necestami nakoniec dorážame do druhého východzieho bodu do CT a síce mestečka Levanto. Prichádzame okolo 16-tej hodin, a kedže nemáme ubytovanie stojíme pri každom dome, kde je značka postele. Asi po desiatom odmietnutí sa dozvedáme, že tento víkend sa tu koná nejaký hudobný festival , z čoho vyplýva, že mesto je preplnené talianskymi návštevníkmi a je tu aj niekolko talianských celebrít .No super!!! V duchu sa už zmierujeme s tým, že budeme spať v aute ....Ešte posledná agentura pred 18 hod, potom už tu všade zatvárajú . Uf !!! Usmialo sa na nás šťastie - ponúkajú nám ešte posledné 2 volné apartmány !. Bingo!!! Vraj to sami nenájdeme, tak ide s nami aj sprievod z agentury – pár minúr pred záverečnou /!/ s úsmevom a úplne ochotne .U nás by ma už asi vyhnala upratovačka, že o 5 min zatvárajú............ Ide s nami drobná pani v obrovskej helme - naštartuje motorku a šikovne kľučkuje pomedzi autá a my so spokojným usmevom za ňou. /už som pochopila , prečo je v talianskych mestečkách tolko motorkárov – kľučkujú pomedzi nás, turistov na autách , čo im každoročne upchávame mestá......páči sa mi, že napriek tomu majú poväčšine usmev na perách a dobrú náladu........../. So stúpajúcou nadmorskou výškou mi postupne mrzne úsmev na perách, brzdím nohami na úzkych cestách a posledný úsek cesty VYSTUPUJEM , za patričného smiechu mojich potomkov. Sme v kopci vysoko nad Levantom, smerom dole je nádherný panoramatický výhľad na mestečko, more a kľukatú cestu, za nami je náš dvojdňový príbytok. Jednoduchý kamenný domček vo svahu. Náš príbytok sa skladá z 3 miestností , ktoré by sa do plochy nevošli, preto sú nad sebou – no jednoducho romantika . Vyžívam sa v tom pohľade do udolia, aj ked pri predstave cesty dole sa mi robí trochu nevolno, ale to budem riešiť až zajtra...............

Druhý deň celý nažhavení nabalíme ruksačik , pitie, náhradné tričká, foťák a vyrážame. Cestu dole som nejak prežila. Auto nechávame pred stanicou v Levante . Dopredu poučení si kupujeme Cinque Terre card, ktorá zahrna opakované presuny vlakom medzi dedinkami + všetky vstupy v CT . Lokálny vlak jazdí v krátkych cca ½ až 1 od intervaloch . Moje očakávanie nádherných výhľadov na more pošlo ta tam, kedže väčšina cesty ide cez tunel v skale. Ešte aj stanica začína aj končí v tuneli – miesta navyše nie je.....
My sme začali prehliadku v Manarole – udajne najväčšej z dediniek. Človeka priam fascinuje, ako dokázali niekedy ludia na tak malé miesto vtesnat tolko obydlí.. Využitý je tu doslova každý kúsok zeme od hladiny mora až po samý vrch kopca. V kopci nad domčekmi sú narobené terasy, nasadený vinič, citrony a iné. A ešte užasnejšie je , že tu stále žijú ľudia, väčšinou starší. Bavilo ma len tak stáť a sledovať dianie na balkonoch . Na jednom príchod návštevy, zvítanie, usadenie, na druhom sedia starší spokojní manželia sledujúci život,more , na dalšom domáci majster niečo kutí, inde sa hraju deti, všetci sa pritom hlučne rozprávajú medzibalkonovo. Pohodička . O Talianoch sa hovorí, že sú jediný národ, kde viete aké spodné prádlo nosí sused, bez toho aby ste s ním niečo mali......... Toto tu platí do poslednej bodky - na balkonoch to tu žije . Ked Manarolu prelezieme každou uličkou, počkáme na další vláčik, tentokrát poschodový úpatričná atrakcia pre deti..../a presúvame sa postupne do dalších dediniek.
Ďalšia možnosť je isť pešo, nádhernou cestičkou vysekanou v skalnom útese - nie je náročná, akorát je dlhá. Cesta pešo je vhodná hlavne v doobedných hodinách, pretože vtedy je takmer celá v tieni. Poobede sa na pešiu cestu už opiera slnko, čo v letných horúčavách dosť znepríjemnuje chodzu., hlavne ak máte so sebou deti.
Najkrajší a asi aj najkratší usek cesty cca 1 km, je z dedinky Monterosso do Riomaggiore- tzv „Via de la Amore“-„Cesta lásky“, kde je na krátkom úseku aj skalný tunel. Traduje sa tu milý zvyk - na všetko, kde sa len dá sa vešajú malé zámky s iniciálkami 2 srdcu blízkych ludí – „zamykajú tu svoju lásku naveky“. Taliani to s rastucim počtom turistov pohotovo vylepšili a natiahli tu rybárske siete a mriežky, ktoré sú obťažkané zámkami. Rovnako pohotovo dostanete všade v okolí kupiť malé zámky... Iní vynaliezaví Taliani zase vyhrávajú na harmonikách zalúbené pesničky, čo v kombinácii so šumom mora vytvára naozaj užasnú atmosféru a každý z vrecka lahšie vyťahuje nejaké tie centíky. No nezamknite si tiež jednu.....
Oplatí sa zobrat si so sebou plavky , lebo hned vedľa dediniek sú nádherné zákutia / jedno prikladám na obrázku resp priložím zajtra, dnes mi to už nechce viac zobrat/ na kúpanie. Ľudí málo, more čisté, nádhera.
Postupne sme preliezli všetky dedinky, aj ked tá posledná už bola čiastočne poznačená unavou . Vzhľadom na horúčavy, sme to prekladali zmrzlinami, pizzou zjedenou sediac na muriku, posedením na lavičkách, zatial čo najmenší lietal po preliezkach, hádzal kamienky do mora a pod. Vždy ma fascinuje, ako sú tieto menšie deti /vid náš najmladší 6 ročný/ dobíjatelné nejakou dobrotou, jedno, či je to doboška, cukrik, zmrzlina..... zrazu funguje ako po dotankovaní.

Bolo tam krásne,ďalej sme pokračovali Ligúrskym pobrežím ale to už je zas o inom
PS: Neviem, či som dobre dobre povkladala fotky, robím to prvý krát a kvalitne tu maturujem. Ale mám fajn poradcov, týmto ďakujem.