Denník naničmamy

Dámy, odkedy som vám tu sem – tam čosi napísala, začali sa mi diať veci, ktoré naozaj stoja za „sharovanie“ :). Neviem, či je to len  v tom, že si viac všímam veci, ľudí a hlavne reakcie mojej super rodinky. Alebo v tom, že naša slávna štvorka je natoľko skvelá, že si nejakú príhodu pritiahne, prípadne niektorý rodinný člen zaperlí natoľko, že mňa kopne múza.

Tento príbeh sa začal písať pár mesiacov dozadu, ale včera to bol už riadny výbuch smiechu. Bodka, ktorá mi dala impulz, že vám to musím napísať.

Už ani neviem či mám začať jačať abo plakať, abo ísť radšej spať. Poslednú dobu úplne excelujem.

          Bola sobota večer. Sedeli sme s manželom a polospiacimi deťmi v obývačke na gauči a plánovali si krásnu nedeľu. Padali rôzne návrhy od aquaparku cez ZOO až po nejaký zámok či hrad. Ozaj aký je rozdiel medzi zámkom a hradom? Už minule sme o tom polemizovali s kamarátkou. Bolo to trochu komické, keďže momentálne žijeme v Čechách a ani by ste neverili ako tieto „bratro-sesterské“ jazyky vedia byť niekedy rozdielne.

Som stotožnená s myšlienkou, že ani jedno stretnutie dvoch ľudí v živote nie je náhodné. Verím, že všetko sa deje pre niečo a presne tak ako sa má. Verím v to, že každý človek prichádza do môjho živote s určitým zámerom. Buď ako učiteľ, ktorý nám dá životnú lekciu, ako žiak ktorý zase očakáva poučenie od nás, či ako dieťa, ktoré sa narodilo lebo presne potrebovalo maminu ako som ja! Energickú, entuziazmom hýriacu, no niekedy aj úzkostlivú a občas ustráchanú osôbku. Samozrejme dá sa na sebe pracovať a okresať sa do podoby, akú si len sami naprogramujeme.

Keď som pred siedmimi rokmi otehotnela, od prvej chvíle som vedela, že to bude chlapček. Od začiatku som bábätko oslovovala menom, ktoré bolo pre mňa automatické, nad iným som neuvažovala. Keď sa syn narodil, pomenovala som ho po svojom (vtedy ešte budúcom) manželovi. Vtedy som ale netušila, koľko problémov tým nám všetkým vyrobím.

Začalo sa to pred niekoľkými rokmi, keď som syna zapojila do jednej detskej súťaže a vyhral potápačké pomôcky pre deti. Prišla poštárka, priniesla balík.

Našla som si chvíľku pre seba. Takú malú, ale predsa. Zanedbávala som voľno možno aj preto, že ma hrýzlo svedomie. 

... bolo mi to treba?

Obľúbila som si hlášku "Mal ďabel vyhvarku, zabil babu v jarku, bo bula cma." Snáď preklad netreba. 

Konečne som si vychutnala voľný víkend po moooc dlhom čase. Mala som ešte kopec "odložených" daňových priznaní a bola to ešte väčšia zaberačka ako v prvom marcovom kole. Už dávno som nebola tak unavená a vyšťavená ako teraz.

Ale sú prázdniny, slniečko / toho je až moc / a ja som sa tešila z krásného víkendu.