Denník naničmamy

Toho môjho experta by som už dieťaťom nazývať nemala, má 18 rokov, ale čo si s ním užijem radosti. "Mamó", také oslovenie sa mi občas ujde. Bežná komunikácia je silne ovplyvnená tou počítačovou. Ak s niečím náhodou súhlasí, dostane sa mi odpovede "k" namiesto ok. Ešte má jeden ironický súhlas "hej, hej, hej ..." niečo v štýle "však si porozprávaj".

Ani som sa nenazdala a máme štvrtinu prázdnin za sebou. Len pevne verím, že zvyšok bude trošku lepší ako úvod. Neviem čo sa deje, akosi sa vôbec neviem zošórovať osobne, pracovne, doma .... Mám zo všetkého jeden veľký guľáš a tuším okrem zopár koláčkov som nespravila nič. Mám doma 3v1, pracovňu, detskú izbu, kuchyňu v jednom veľkom chaose. Obývačkou by som to už ani nenazvala. Tak to aj v moje hlave vyzerá. Dnes sa pridaj aj chaos na stránkach.

Uvedomujem si, že nič dramatické sa nestalo, ale hnevám sa trochu na seba, že som také dopustila.

Na trh chodievam dosť zriedkavo, mám ho od ruky, ale v lete keď chcem zavárať, zelenina je predsa iná, snažím sa zájsť aspoň raz do týždňa.
Vždy si najprv obehám všetky ponuky a vyberám ovocie a zeleninu podľa toho čo na mňa rozpráva, aby to nebolo od veľko predajcov.

Ja viem, že sa budem znova opakovať... Ale prečo moje deti ochorejú cez prázdniny, najlepšie pár dní pred odchodom do zahraničia??? Minulý týždeň sme v sobotu večer prišli ku starkým a od pondelka mladší teplotoval. V utorok lekárka predpísala antibiotiká, že angína Včera sme boli na kontrole, všetko v poriadku.

Tento týždeň som sa už po tretíkrát zúčastnila rozlúčky deviatakov spojenej s tanečným venčekom. Na našej základnej škole majú krásnu tradíciu. Predposledný týždeň školského roka majú deviataci namiesto vyučovania intenzívny kurz spoločenských tancov. Doteraz spomínam ako sa starší syn pred troma rokmi vyhrážal, že on tancovať nebude a v závere kurzu mu bolo veľmi smutno, že už končí jedno veľké zábavisko. Mrzí ma, že mladší syn v polovici kurzu veľmi pochorel, horúčky našťastie prešli, kašľa sa nevieme už druhý týždeň zbaviť. Svoj venček si užil len ako divák.

Uz len necele dva tyzdne a idem prazdninovat aj ja.
Vlastne, skolsky rok uz takmer skoncil, v triedach, kde mam 23-26 ziakov mi pride 10-11 ziakov a dokonca dnes jedna trieda deviatakov vobec neprisla. Vo stvrtok a piatok maju skusky z matematiky, francuzstiny, dejepisu a zemepisu, tak sa pripravuju doma, teda vacsina.

Včera som absolvovala pravidelný nákup potravín. Naložila som tašku do kufra auta, odlomila si ešte kus čokolády, čo som si kúpila na dobitie energie ... Žujúc čokoládku, sadajúc si za volant som zbadala neďaleko mňa mladého muža. Hryzúc horalku nastupoval do auta.

Opäť sa nám po roku podarilo s drahým utiecť za hranicu všedných dní.
Bolo úžasne, aj slnko svietilo, aj pršalo, chvíľu zľahka snežilo a vietor bol miestami veselý. Jednoducho nádhera. Obrázky snáď hovoria za všetko. Fotil drahý, ja som len spravila pre vás malý výber.

Začala som behať. Aby som bola presná, dnes ráno som zavŕšila polročný prípravný proces vedúci k tomuto heroickému výkonu. Viem, že to nie je hrdinstvo, behá každý druhý. Ale ja som nebežala viac ako 100 metrov od gympla a to mám pred štyridsiatkou!

Viem, že sa opakujem s obľúbeným mottom môjho dedka. To len môj starší syn si ho vzal k srdcu až príliš. Nepôjdem do detailov, mohla by som tu aj román napísať a čítanie by to bolo veselé. Tiež ma svoje heslá, ktorých sa intenzívne drží. "Život si treba užívať" "Netreba sa stresovať ..." a už vôbec nie zo školy, v preklade učiť sa netreba "Chcem mať pekné spomienky na detsvo..." "Ber si zo mňa príklad ..." adresované rodičom "Ste workoholici, len si zbytočnú robotu vymýšľate ..." Snáď tieto výroky majú dostatočnú výpovednú a ilustračnú hodnotu.