Deti a výchova

Vstupné dvere do školskej budovy sa v čase obeda otvárajú a zatvárajú nepretržite a človek si pri toľkej frekvencii už ani nevšíma, kto cez ne prechádza alebo čo sa v nich deje. Snáď až na pár výnimiek či pokiaľ sa neudeje čosi výnimočné. Jedna taká výnimka sa práve usmievajúc zjavila predo mnou.

Srdce mi stislo pri pohľade na jej kolená, vytŕčajúce z rozšklbaných nohavíc, ktoré nosila vari už i dva roky predtým.

V ktorýsi deň sme zostali v triede ja s Twins1. Ostatné deti museli na dvor, ona si túto povinnosť odkrútila hneď počas prvej pauzy.

- Katarína, zahráš si so mnou "Ducha"? - spýtala sa tak detsky nevinne a pritom zaklipkala svojimi žiarivými, neodolateľnými kukuč.

- Najprv musím poupratovať miestnosť a keď zvýši čas, môžeme si ho spolu pred úlohami zahrať - odvetila som.

- Dobre, tak ja zatiaľ pripravím hru - zašveholila veselo.

Po tom, čo sme sa s učiteľkou náboženstva zhovárali o momentálnych problémoch s Afričanom, pričom som jej povedala svoju verziu, prečo asi posledné týždne vyvádza/vyrušuje/je nekľudný na vyučovaní, aj ona potvrdila, že je rovnako neposedný na hodinách u nej. U mňa je relatívne v pohode, ale ja som naň prísna, keď treba a to sa za tie roky už naučil akceptovať.

Okrem toho mi povedala, že začali ako trieda chodiť na povinné plávanie (hodiny telocviku) a hoci s ním robila (privátny) kurz cez leto, vraj ho teraz takmer nedokázali dostať do vody, aký mal z nej strach.

Potrebovala som nejako zamestnať svoje ovečky a jednou z možností bola príprava novoročných kalendárov. Vravím si, keď podelím +/- sedemnásť detí (bo nie všetci chlapci sú i včeličky) a dvanásť obrázkov na cca. dva zostávajúce mesiace, v pohode všetko stihneme do vianočných prázdnin.

Nuž ale to som vtedy netušila, že dievčatá nasadia neuveriteľne čertovské tempo a uštvú ma v priebehu dvoch dní. Vôbec nečakali na nejaké rady či tipy odo mňa, viacmenej obkukávali jedna od druhej.

Tento rok sa oficiálne do radov inštruktorov prehuplo naraz osem tínedžerov. Šťyria chalani, štyri baby. V predošlej várke boli iba mládenci. Dnes sú z nich už vedúci. I tí prví, i tí terajší mi pripomínajú rozprávku o troch grošoch. Čo kedysi sami dostávali, vracajú teraz mladším. Ako svoju výslužku si zasa odnesú krásne spomienky, nezabudnuteľné zážitky, skvelé priateľstvá. A ako ich tak pozorujem, raz budú z naučeného sami profitovať v úlohe perfektných tatov a mám. Len násjť tú správnu polovičku...

A predsa je medzi týmito dvoma skupinami istý rozdiel.

nás neobišli ani tento rok. Lebo kde sú deti a ekšn, tam sa väčšinou vždy niečo zomelie.

Náš táborový maskot - čo sa zranení, lepšie povedané zlomenín týka - si tento rok uchránil svoje vlastné kosti, ale ...

Tábor otvorila hlavná vedúca oznamom:

- Neuveríte, ale oni do všetkých izieb nakúpili nové postele!

- Do všetkých?- nechceli sme veriť.

- Úplne do všetkých. Aj do toho "skladišťa" na prízemí. A celý objekt vymaľovali!

Správu pretlmočila vzápätí i deťom a žiadala ich, aby na novú výbavu dávali veľký pozor.

Som už asi stará, keď nedokážem pochopiť, ako mohli rodičia asi polovice detí vypraviť svoje ratolesti na 200-km cestu s dvoma prestupmi bez bundy, či pršiplášťa, keď v správach o počasí hlásili dážď! Prvé kvapky zmáčali vlak už v polovičke cesty a sprevádzali nás od Žiaru n/Hronom až po Banskú Štiavnicu. Ako na potvoru mal vlak meškanie viac než polhodinu, a tak sme nestihli prípoj nielen do Banskej Štiavnice, ale ani následne do Sv.Antona. Celková strata času tým činila tri hodiny navyše. Tri hodiny, počas ktorých časť detí mrzla v tričkách s krátkymi rukávmi!