Pod fotkami z posledného protestu v našom meste sa strhla vášnivá diskusia. Nebolo to vôbec o proteste, ale niekto z diskutujúcich sa pýtam, či už fakt nemáme v meste lepšie miesto, nejaké námestie alebo čo. Či fakt musel byť protest na takomto deprimujúcom mieste.
Ozval sa Pán Učiteľ s malou poznámkou - "Milovať Český Krumlov alebo Banskú Štiavnicu nie je žiadne umenie. Ale milovať naše mesto, to je už iná výzva"
Netuším prečo, ale mám problém zžiť sa s telefónom. "Mobilujem" od zhruba 97, pamätám časy, keď oranžový bol najskôr slovtel, potom globtel.
Za ten čas som vystriedala iba 4 telefóny a tak som sa s nimi vždy hodne zžila.
Žiaľ, prišiel čas rozlúčiť sa s posledným vydareným kúskom a prešla som na novú technológiu. No bojujem.
A zjavne to ten telefon vie, tak sa dnes rozhodol, že sms, ktorú som písala manželovi, vezme do svojich rúk. Bola som autom v blízkom zahraničí a jemu zrazu prišla takáto sms:
Sníva sa mi často. Teda, často si aj pamätám, čo sa mi sníva. Len odmietam tomu prikladať nejaký význam. Nejak mám pocit, že nepotrebujem vedieť, čo ma čaká. Že všetko, čo sa deje, má svoje zákonitosti.
Dúfam, že touto témou nikoho nepohorším. Nie je to môj úmysel
Pravidelne chodievame na víkendové nákupy. Riešime zvyčajne základné veci na celý týždeň.
Uvedomila som si, že najviac času trávime asi pri vyberaní toaletného papiera. Teda, druh máme vybratý. Občas nám ho prebalia do iného obalu, ale to hravo zvládame.
Horšie je to, keď príde na cenu. Chcem vždy, aby to bola najlepšia cena.
Včera som na to zabudla upozorniť, ale včera bol aj dňom lásky ku zvieratám.
Milujem zvieratá. Odmala som sľubovala (moja mama to brala určitého času ako vyhrážku), že zo mňa bude veterinárka. Priznám sa, v detskej jednoduchosti som videla hlavne tú možnosť pomojkať si psa, mačku, papagája, hus či tigra. To, že veterinár musí "odrodiť" kravu alebo riešiť koliku koňa som nejak "nedovidela".
Cez víkend som bola na takom tvorivom stretnutí. V relatívne malom kruhu sme šili bábiky a skúšali tkať.
Keď už boli bábiky došité, tak došlo na fotografovanie. Plánovaná póza pre bábiky bola s rukami prekríženými a založenými pred telom. Neviem to až tak presne povedať, tak pripájam foto:
Vážne. Aspoň ja mám dojem, že kam sa pohnem, tam niekoho známeho stretnem.Nielen plánovane - ideme tam a tam. Vážne? Aj my! A kedy? Vtedy a vtedy. Joooj, tak to sa tam musíme stretnúť!Tak inakšie. Takto:Alebo lyžujete si na kopci cca 50 km od domu keď vás zrazu pozdraví nejaký zakuklenec a prihovorí sa vám akoby ste sa roky poznali. No a keď sa odkuklí, tak zistíte, že pod tou lyžiarskou helmou a okuliarmi je synov spoluplavec z plaveckého kurzu s ktorým sa stretáme 4* do týždňa už asi 5 rokov.Alebo ....
Neviem už kde konkrétne a kedy sa zrodil počiatok nášho "vzťahu", viem len s istotou povedať že akonáhle sme o sebe vedeli, neprestali sme na seba mysliet, citit sa, vnímať sa každou minútkou, každou sekundou...nebolo minutky aby som na neho nemyslela...zrazu všetky plány, všetky rozhodnutia som bola ochotná podriadiť jemu...celé dni bol so mnou a to nás zbližovalo stále viac a viac...čokoľvek nové som sa o ňom dozvedela, snažila som sa porozumieť, pochopiť, pretaviť do nášho "vzťahu"...leteli dni a ku dňom sa pridali noci, kedy každá moja myšlienka bola venovaná jemu, kedy každá veta
Kedysi dávno, pradávno som sa nasťahovala do malého a hlavne starého bytu. Všeličo bolo treba opravovať. A ja som nemala ani peniaze, ani nikoho, čo by mi s tým pomohol. Veru oprava tečúceho wc nie je žiadna sranda. Vtedy mi dal kolega jednu radu. Najskôr som to považovala z a ridnu blbosť. Veď uvážte. Kúpiť široký leukoplast a chemoprén. Ten naniesť na leukoplast a tak to wc zalepiť. Ale napodiv, ono to bungovalo. Spoj vydržal pekných pár rokov. Vďaka leukoplastu bol pružný.
