My, skoro dokonalé

No rozmohlo sa to ako huby po daždi.

Taký nešvar.

Filtre.

Rovnako ako vzrastá kult mladosti a potreba informovať okolie o všetkom a od všadiaľ, začali sme akosi riešiť viac svoj vzhľad.

Keď si pozerám staré fotky, nie svoje, také tie archívne s minulého a aj predminulého storočia, vidím zamračených ľudí, alebo divné grimasy. Potom som našla na Instagrame účet, kde tieto fotky "ožívajú" vďaka umelej inteligencií. Zrazu tí pochmúrni ľudia s divnými črtami majú krásny úsmev, iskrivý pohľad a sú takí krásni. Akoby im AI vdýchla dušu, hoci sama žiadnu nemá. 

" To máš ako pioniersku šatku." Pozrel na mňa otec ráno od dverí a s úškrnom si sadol na raňajšiu kávu.

Občas mlátime prázdni slamu.

O počasí.

O politike.

Zabudneme sa v minulosti, a aby reč a život nestál, ale bežal, tak sa hneváme dokola na tie isté veci, čo sa už stali pred rokom. Dvoma. Aj desiatimi.

Alebo robíme veci, pri ktorých okolie sa pýta PREČO. Ich prečo má občas nádych hnevu, zvedavosti a občas beznádeje.

Som tu nejak dlhšie nebola ...

Kukám, že tu nejaké nové duše pribudli, niektoré tu furt sú. 

Sranda.

Ako užívate leto? Plánujete? Dovolenkujete? Zavárate?

Tešíte sa zo života?

Čo máte ženy nové?

Nie, novoročné predsavzatia si už dávno nedávam. Keď niečo chcem, začnem hneď. Práve ten deň je ten najsprávnejší. No ale s novým rokom sa to nejak na mňa hrnie z každej strany. Krásne vety, myšlienky. Na druhej strane upozornenia, aby človek nemal od sebe veľké očakávania, lebo príde sklamanie. 

No jedna veta ma predsa len dostala - Čítať viac kníh, aby sme sa učili a snívali. Nejak som zabudla, že knihy sú aj o snívaní. A ja som vlastne kedysi snívala veľmi rada. Som tesne na prahu 60-tky. Mnohé si uvedomujem, cítim aj isté hranice. Ale vlastne, čo mi bráni snívať?