My, skoro dokonalé

Teraz trošku na veselšiu tému. Dievčatá chcem sa pochváliť , náš malý drobček oslávil svoje prvé narodeniny . A ja ako hrdá babinka sa z neho mooooc teším. Pripájam pár fotečiek:

   Prvý stupeň je stupňom konzumným a povrchným. Ide o stupeň vnímania iba toho, čo je na povrchu. Iba vonkajšku. Podľa tohto druhu ľudí, ktorých je žiaľ väčšina, je pravdou iba to, čo je reálne a viditeľné. Iba to, o čom sa píše v novinách a hovorí v televízii. Jednoducho to, čo sa prezentuje ako všeobecne uznávaná verejná mienka.

To vieš, niekto si z ciest nosí  tony fotodokumentácie a plné tašky suvenírov.

Ja som toho roku neriešila  fotky a aj suveníry som označila za lapače prachu a kúpila si len mandle v čokoláde s čili v krabičke s obrázkom Prahy. Ba nie, ešte som si hodinky na retiazke aj kúpila s tématikou orloja, ale zas to som brala ako taký suvenír, čo som „súrne potrebovala“. Viem, že ma chápeš. I ty si žena a hoci viem, že na módne výstrelky si nikdy nebola až tak zaťažená, určitú praktickosť si vždy ocenila.

Mala som 7 rokov keď som s malou kytičkou a školskou taškou na chrbte prvýkrát cupkala do školy. Veľké očakávania a strach sa mi miešali hlavou. Nevedela som čo ma čaká, ničomu som nerozumela. Jazyková bariéra bola dosť nepríjemná, hoci dnes sa mi to už nezdá také hrozné ako vtedy. Ísť medzi ľudí, ktorým nerozumiete ani jediné slovo je zvláštny pocit. Zaradili ma do 1.C triedy - medzi najslabšie deti. Dostala som však skvelú pani učiteľku. Trpezlivo viedla moju ruku, písanie mi teda nikdy nešlo. Ona praváčka, ja ľaváčka, takže si to asi viete predstaviť.

Ahojte žienky,

píšem Vám po rokoch. Už neviem, ktoré ste mi písali komentáre na môj blog (môj problém), ale strašne veľmi Vám ďakujem. Ozývam sa po rokoch, aby som napísala ako je to so mnou. Neviem, či si bude niektorá z Vás na mňa pamätať. Mala som problém s alkoholom.

Moja cesta za vážnym, dlhodobým vzťahom bola dlhá a komplikovaná. S frajerom sme nedávno mali taký ten "veľký" rozhovor.

Toto môže byť pieseň alebo skôr hymna pre mňa, pretože čo ja za posledné dva týždne postváram sa len tak ľahko nevidí. Už som prešla všetkým možným od nervačenia, cez takmer plač a následný histerický smiech až po letargiu a ... odznova.

emadorotka ma inšpirovala, aby som si zaspomínala na prázdniny a dovolenky. Tento rok budem musieť vyžiť zo spomienok, lebo sa chystáme prerábať byt a ani dovolenky nemám nazvyš.

 Nedávno som sa podelila s vtipnými výrokmi z Twitteru, teraz som si prebehla Facebookovú stránku Naničmamy a vybrala som to najlepšie za posledné mesiace. Aj smiešne, aj vážne, tak, ak máte chuť zasmiať sa aj sa zamyslieť, môžete pokračovať:) U mňa vedie suverénne ten posledný príspevok, ten je tak zo života, že viac sa ani nedá:))

krásny človek svojou dušou, svojou pokorou, svojím človečenstvom, svojím hereckým umením, svojím "ja"... od detstva ma sprevádzal svojou prítomnosťou z obrazovky... vždy som k nemu vzhliadala ako k "obrovi", ktorý má obrovské srdce, láskavé oči, ktorý je človek s veľkým "Č", ktorý rozvážnym hlasom povie svoje myšlienky, zarecituje báseň, rozpovie príhodu...