My, skoro dokonalé

Milujem túto fázu jesene a zvlášť, keď ju sprevádzajú slnečné lúče. Príroda hrajúca všetkými farbamii je úžasná. Aj keď včerajšiu prechádzku v lese sme už absolvovali skoro za tmy. Verím, že takéto počasie ešte chvíľu vydrží, čaká nás náročnejší týždeň.

Tento blog mal vzniknúť už dávnejšie ale akosi som zabudla, keď som „zapatrošila“ kopec poznámok, ktoré som si starostlivo spisovala niekoľko dní.  A tak to teda hádžem na papier (do wordu) až dnes. Hoci stále bez objavených  heslovitých poznámok ale s o to väčším entuziazmom 

abo aj úrady môžu príjemne prekvapiť. ...

V lete, deň pre odchodom na dovolenku, som v banke zistila, abo skôr mladý pán za okienkom, že už tri mesiace nemám platný občiansky preukaz. Našťastie som mala platný pas, bo by bolo po dovolenke.

alebo Dobré ráno prajem

Šedé ráno potešuje moju romantickú dušu. Vstávam. Púšťam Mellow Jazz Radio.

Začujem šramot, netrpezlivé labky na koberci. Vnímam hop a skok a ... snahu „zakopať“ sa pod môj paplón. Nechám ju. Malú skladaciu čivavku  Bjúty.

Brazdenim po internete som natrafila na toto mile videjko: http://www.tvnoviny.sk/my-zeny/1806675_ktore-sa-vam-najviac-pacia-takto-sa-zmenili-svadobne-saty-za-100-rokov

Moja oprotisediaca mladucka kolegynka v praci sa o tyzden vydava, tak sme v robote v atmosfere predsvadobnych priprav...

Akokeby to bolo len teraz, co som sa vydavala ja - a to uz tento mesiac oslavime 13-te vyrocie. Vsetky tie pripravy, sprisahanecke pohlady kamaratok, stresy a hadky s rodicmi, co sa patri a co nie.... Ach jaj, kadeco sme si uzili a mam to doteraz v zivej pamati.

k príspevku Nechápem

... pre eniXelku  (príspevok k výročiu SOČ) 

Asi v roku 1978  sa písal prvý ročník SOČ (stredoškolskej odbornej činnosti). Ako študentka gymnázia som si vybrala tému História košických kostolov. 

  Celoslovenské stretnutie  na tému  „SVADBA“  Piešťany

Časopis Torty od mamy v spolupráci s www.tortyodmamy.sk vás pozýva na Celoslovenské stretnutie cukrárok, medovnikárok, artmám  aj správných naničmám v Piešťanoch,  v termíne   23. - 25. 10. 2015.

Keď som mala 16 rokov, kúpila som si za svoje ťažko zarobené peniaze na zemiakovej brigáde rifle. Vzhľadom k môjmu vtedajšiemu vnímaniu toho, ako také správne rifle majú vyzerať, bol to pre mňa len polovýrobok, ktorý bolo treba ešte dorobiť. Hneď ako som prišla domov, nedočkavo som ich rozbalila a šup po ocovu žiletku. Pomaly, jemne, trpezlivo som si vyškrabávala na nohách látku tak, aby tam zostali len nite. Trvalo to dosť dlho a s výsledkom som bola nesmierne spokojná.

Bol krásny. Mužný, múdry, príťažlivý, vyšportovaný, žiadaný. Patril len mne. Bez dotyku, objatí. Hladil ma pohľadom, rozhovormi, pozornosťou ku mne, prístupom, ktorý mal k mojim rodičom, sestre, jej priateľovi.  Štyri čarovné roky gymnaziálneho života.

 „Neodídem od Teba!“ povedal so slzami v očiach pri rozlúčke so školou... Odišiel.

Masírovala som mladú čiernovlasú ženu na lôžku. Snažila som sa odbúrať postupne, trpezlivo bolesť, ktorá trápila jej telo.

"Baby, ber život s pokorou. Mala si kopu úžasných príležitostí a kopa Ti leží pri nohách! Máš úžasné šťastie! Váž si to!" vravím nedávno otrávenej dcére, ktorá frflala na prácu v predajni. 

"NECHÁPEM!" namrzene zahundrala. 

Dnes som sa u nej v predajni opäť zastavila. Práve predávala ovčiu nepasterizovanú bryndzu staršej panej v strohom vyblednutom oblečení.