Bláznivý román č. 16

„Trafím aj sama!“, priam vykríkla a zabuchla dvere na Erikovom aute. Rozbehla sa k bráne, doslova ňou preletela ako by jej horelo za pätami, ani na výťah nečakala a vybehla hore po schodoch. Náhlivo odomkla dvere, vkĺzla dnu a oprela sa o ne chrbtom. Sťažka si vydýchla.
Asi to nebol práve najlepší nápad, tá večera. Predsa len, za posledné dni sa toho toľko udialo. Stále si nie je istá, či dokáže rozoznávať realitu od .... Od čoho vlastne?
K tmy jej bytu žmurkalo na ňu červené svetielko odkazovača. Váhavo vykročila smerom k telefónu, to žmurkajúce oko ju magicky priťahovalo. Kým stihla prehrávanie odkazov, krátko zaváhala. Trikrát sa ozvalo iba šťuknutie, keď volajúci zložil. Už to chcela nechať tak, keď pri ďalšom odkaze sa ozval nesmelý hlas jej sestry Simony.
„Izabela, kde si? Volám už 4x a stále nedvíhaš! Nemala by si sa šetriť? Chceš sa do tej nemocnice vrátiť? Mám strach, ozvi sa mi!“
Pozrela na hodiny, ktoré blikali zelenkavým svetlom z druhého kúta ako svätojánske mušky v lese. Bola polnoc, neskoro na to, aby volala sestru.
Polnoc – keď kúzla majú svoju moc – napadlo ju nevdojak. Kúzla, čary, mámenie – užila si toho dosť. Chcela skôr znova cítiť pevnú zem pod nohami, venovať sa naplno svojej práci. Práci, ktorú mala tak rada a bola v nej dobrá. Čo to Erik hovoril, že nevie otvoriť podklady, čo mu posielala. Zapla comp a miestnosť ožila ďalšou blikajúcou farbou, tento krát to bolo modrasté podsvietenie jej notebooku. Až teraz si uvedomila, že vôbec nezažala svetlo. Ale páčilo sa jej to takto, farebné svetielka jej pripomínali sviečočky na vianočnom stromčeku.
Pritiahla si stoličku, sadla za počítač a naťukala heslo.
Miesto obvyklého privítania sa jej na obrazovke zjavila dobrácka tvár Santa Clausa. „Izabela, je pomaly čas rozmyslieť si, čo by si chcela.“
„Santa?“, neveriacky sa opýtala Izabela.
„Nie, veľkonočný zajac!“ – urazene odpovedal bradatý deduško.
„Ale veď leto sotva začalo, prečo by som sa mala už teraz zamýšľať nad Vianocami?“
„Kto hovorí o Vianociach? Ja hovorím o tebe, o tom, čo by si chcela - nie pod stromček – ale vo svojom živote. V tvojej hlave a v tvojom srdci je chaos. Kto sa má v tom potom vyznať?“
„Ty by si mal všetko jasné, keby si si preskákal to čo ja, však? To by si ale musel byť Ded Vševed a nie Santa!“ – odvrkla Izabela.
„Vieš, keby nemal toľko roboty, tak by som ho možno aj zavolal, ale je ešte viac rozlietaný, ako ja deň pred Štedrým večerom. Musíš to zvládnuť sama. Čím rýchlejšie, tým lepšie. To ustavičné prelínanie reálneho a nášho sveta nerobí dobre ani jednej strane. Môže to napáchať neodstrániteľné škody“, ustarane pozrel na ňu. „Skús dnes zaspať aj bez práškov, aj keď to po všetkých tých zážitkoch možno nebude ľahké. Tvoja myseľ sa ale musí očistiť. No, a bolo by dobré, keby si si vedela zapamätať svoj sen. A vypni už ten počítač, aj ja sa potrebujem vyspať.“

Asi som ozaj mimo, pomyslela si Izabela a poslúchla Santovu radu. V kuchyni, kam sa išla napiť vody na sekundu zaváhala, či si predsa nemá zobrať tabletku na spanie.
„Položím si ju pri seba na nočný stolík, keby niečo...“ tíško si zašomrala popod nos a vytiahla si prikrývku až na uši. Hlava sa jej ešte ani poriadne nedotkla vankúša a ona už bola v ríši Morfeovej.