Bláznivý román c. 18

A v tom zazvoní budík.
Izabela velmi tazko otvára oci. Z hlboka sa nadýchne..."Ach,Boze!Co to mám za sny?" Vstáva,obúva si svoje papuce s kozusinkou.Zasmeje sa. Ak by niekto videl, co ona nosí po byte, asi by sa tak skoro neprestal smiat. Stále studené nohy. Musela nieco podniknút. Šúcha nohami po parketách/keby ju videla mama,tá by ju teda okríkla/. Vstúpila do kúpelne.
"Keby bola tma,tak sa seba laknem. Dievca,ty teda vyzeráš!"Musí rýchlo urobit nejaký zázrak.
Po pár minútach pozerá na svoj obraz v zrkadle."No, aspon nieco.To bude den."
Izabela sa teší na svoju dávku rannej kávy. Stále jej chutí. Kým si ju nachystá,nieco na seba hodí.
Vtom zacuje vchodové dvere.Srdce má az v krku,mozno aj vyzšie. Opatrne nakúka na chodbu.... Nikde nikoho.Co to bolo?Chytí zmeták.Potichu pozerá do kazdej izby...a nic. Vojde do kuchyne. Zacíti vônu cerstvej kávy. Na stole lístok.
"Ahoj Izabela. Prepác,ze som sa nerozlúcil. Porozprávame sa vecer. Díky za klúce."
Izabela si sadá na stolicku. Podopiera si hlavu,cíti sa zúfalá. "Komu som dala klúce?"