Bláznivý román č. 22

Pochopiť svoju matku – to ale nebude také jednoduché. Dodnes niektoré z tých vecí nepochopila – aj keď iné zase áno. Rady typu „...vždy musíš mať peknú a čistú spodnú bielizeň, čo keby sa ti niečo stalo a museli by ťa odviezť do nemocnice...“, „...dáma musí vždy sedieť s nohami pekne pri sebe...“, „...nemrač sa, budeš mať vrásky....“, „...vystri sa, vyzeráš ako Quasimodo...“. Niekedy si myslela, že niet takej životnej situácie, na ktorú by jej matka nemala „dobre mienenú radu“. Úplne najviac ju vytáčali tie, v ktorých jej dávala niekoho za vzor: „Ja neviem, prečo nemôžeš byť ako Norika, tá už vie uvariť aj ryžu!“ „S tvojou postavou by si mohla chodiť na volejbal alebo basketbal, Silvia nie je tak vysoká a chodí!“ „Dianka má iba tri roky, ale vie, že nesmie nechať packy na nábytku!“ Ale ja som ja, prečo mama chce mať zo mňa niekoho iného?
Ďalšia kategória, ktorú neznášala, bola zo súdka „keď som ja bola v tvojich rokoch“ – musela som sa učiť pri petrolejke, chodiť pásť husi, pomáhať rodičom na poli....... To ako mám začať chovať na balkóne husi, chodiť ich pásť na ihrisko pred domom a miesto lampy si svietiť petrolejkou, aby som bola v jej očiach perfektná? Veď aj ona sama je určite rada, že sa jej podarilo utiecť pred tým všetkým za malej dedinky do veľkého mesta. Keby tam zostala, nemala by divadlá, kiná, dovolenky pri mori. Pokrok nezastavíš! Veď emancipovaná bola na svoju dobu až veľmi – domácnosti vládla pevnou rukou a ocino mal tak nanajvýš „poradný hlas“ – a nerobila to žiadnymi rafinovanými ženskými trikmi ale priamočiaro, ako ten najráznejší generál.
Izabela ju ticho obdivovala – matky jej priateliek z detstva boli zakríknuté puťky, ktoré v prítomnosti svojich polovičiek klopili zrak a stišovali hlas. Byť mužovi rovnocennou partnerkou nenapadlo veru skoro ani jednej z nich. V tomto sa určite chcela na ňu podobať – byť slobodná, nezávislá, uznávaná – to bolo ale zároveň zdrojom všetkých ich konfliktov – stret dvoch silných pováh, z ktorých ani jedna nechcela ustúpiť.
Čo si cenila a uznávala bolo, že jej mama dobre radila, keď hovorila, aby si dala záležať na škole, na vzdelaní - ...“lebo čo máš v hlave, to ti nikto nevezme“.... Pracovala na sebe tvrdo a nekompromisne – možno až priveľmi a odrazilo sa to na jej osobnom živote. Kým išlo o racionálne rozhodovanie, fakty, čísla – bola profík na úrovni; city, vzťahy a všetko čo s tým súviselo – hotová katastrofa. Len „vďaka“ tomu dnes sedí v tetinej kuchyni, pri nohách v „batôžku“ všetok jej majetok, chlipká teplú polievku s veveričkou a snaží sa zvyknúť si na toho malého tvorčeka, čo nosí pod srdcom. Bude to malé stvorenie pre ňu šancou napraviť čo pokazila, naučiť sa počúvať viac svoje srdce než svoj rozum, nebáť sa svojich citov? Bude schopná dať mu dosť lásky, vytvoriť mu pocit bezpečného domova, bude mu časom vedieť nájsť otca – dobrého a láskavého, ktorý by im obom dával pocit bezpečia? Že by toto bola cesta k tej „stratenej žene“ v nej?
Teplo výdatnej polievky sa v nej príjemne rozlievalo a začínala cítiť, ako ju zmáha únava. Odložila tanier aj s lyžicou do umývačky a vybrala sa na poschodie. Musí nájsť posteľ prv, než zaspí za kuchynskou linkou.