Bláznivý román č. 23

Vykročila smerom ku schodom. Nenašla však svetlo a tak stúpala do pološera. Chodbu osvetľovalo len svetlo z dverí izieb, ktoré sa trieštilo o sklo a lámalo do láskavého pološera.
" No, že už ideš," podupkala si veverička na chodbe.
" Čo myslíš, koľko mám času? Ja nie som tu tak bezstarostne ako ty!" vyčítala jej a pritom si packami preberala chvostík.
" Ukážem ti tvoje izby."
" Moje izby? Ja ich tu mám viac?"
" Jasné, viac ako si len myslíš. Poď už a nezdržuj."
Izabel pristúpila k prvým dverám.
" Nie! Nechoď ďalej, kým si neprezrieš všetky z chodby. Treba si správne vybrať."
" Pozri, veverička. nebudeme to naťahovať. Ja som na smrť unavená a po ničom inom netúžim ako sa zvaliť do perín a spať. Tak v skratke to prebehnime, dobre? Mne je jedno, či budem mať fabru izby ružovú, žltú či modrú. Je mi to úúúplne jedno. Ja totiž zavriem oči a budem spať!"
" Tssss, ty fakt nevieš o čo kráča. Čo? Poďme teda na to."
Izabel pristúpila k prvým dverám.
" Toto sú dvere tvojho detstva - je tam tvoja mama, otec, sestra. Dobre sa tam pozri, či chceš späť tam. Zatiaľ nič nehovor. Len vnímaj."
Izabel nazrela dnu. Na károvanom stole sa parí zo známej šálky kakaa. Na okne vysia záclonky a na obločnici kvitne muškát. Vidí mamu, ako sa skláňa nad sporák a spakruky si utiera pot, čo jej steká po čele. Vidí Simonku ako sedí otcovi na kolene a on jej číta rozprávku. A vidí seba, ako malé 8 ročné dievčatko, ako kľačí na zemi a hladká mačiatko, čo sa jej uvelebilo na kolenách. Ach, ako dávno to bolo.
" Chcem dnu!"
" Nie, ešte sme neprešli ostatnú ponuku - poď teraz ďalej. Toto sú dvere tvojej skoro dospelosti," priskackala k ďalším dverám veverička.
Izabel podíde k druhým dverám. Nazrie cez sklo a čo vidí?
Internátnu izbu, seba a Martina. Má vlasy po pás a niekde medzi tými kučerami ryšavej farby zastoknutú margarétku. Martin sedí oproti nej a niečo jej rozkladá. Gestikuluje rukami a a ona sa začína smiať. A smejú sa spolu - je to ako potôčik čo rastie, smiech sa začína úsmevom, ktorý rastie od ucha k uchu. Zrazu vyskočí ako klokotavý prameň obom z hrdla a nekontrolovateľne im preteká cez pery, až sa prevalí a oni sa v ňom zrazia. Pery sa im stretnú - bol to jej prvý bozk. Taký ozajstný prvý. Bezstarostný a predsa taký podstatný. Hamblivý i vášnivý. Mať znovu tých 16tnásť. Ach, ako dávno to bolo.
" Chcem dnu!"
" Ale veď sa už toľko neponáhľaj. Ešte sú tu dvoje dvere."
" Poďme ,rýchlo. Ale asi som si už vybrala."
" No veď uvidíme. Toto sú dvere tvojej budúcnosti."
Za nimi vidí Izabel seba. Sedí na lúke a okolo nej behá Bony. Zrazu zbadá, že k nej kráča muž, no nevidí mu do tváre. Kto je to? Sadá si k nej a niečo jej šeptá do ucha. Izabel sa smeje, zakláňa hlavu a ON ju bozkáva na bielučký krk. V tom sa postaví a Izabel vidí sama seba. Vidí svoje vyčnievajúce bruško ako sa klenie pred ňou a ona si podopiera boky. Muž dvihne k nej tvár, no Izabel mu stále do nej nevidí.
" Kto je to?"
Veverička len mykne plecami.
" Nemôžem ti pomáhať. Nebolo by to tvoje rozhodnutie, ale moje."
" Musím dnu. Musím. Viem, že toho muža poznám. Je to otec môjho dieťaťa?"
" Počkaj, ešte jedny dvere sú tu."
Pristúpia k posledným dverám.
Izabel nazrie dnu. Vidí firemný večierok a seba. Má na nohách červené sandálky. Leje do seba jeden pohárik za druhým a zazerá na Natašu a Erika ako sa o seba obtierajú. Nie, nie je to tanec. Je to len rytmická predohra páriacich sa zvierat. Zrazu vidí ako ju za lakeť ťahá Roman. Niečo jej hudie do ucha. Je neodbitný. A ona priviera oči. Je priveľmi opitá nato, aby videla, že jej niečo sype do nápoja.
" Preboha," vyderie sa Izabel z pier. Veď tu niekde to začalo. Ten bláznivý román.
" Tak čo? Vybrala si si?" mykne fúzikmi veverička.
" Áno."
" Ale dobre si to rozmysli, z tých dvier už niet cesty späť."
" Ja viem. Preto si vyberám tieto dvere."
Izabel stačí kľučku a vkročí dnu .....