Bláznivý román č.21

Vstúpila do domu, kde ju prekvapilo teplo a sucho. V takýchto vilách má byť predsa vlhko a zima, nie?
Od rozloženého ohniska k nej pricupitala veverička.
" Vitaj, mám ťa tu privítať. Cíť sa ako doma. A nezabudni vyčistiť záchod a vytiahnuť svoje vlasy zo sifónu - veď vravím, ako doma," zašvitorila a odskákala do kuchyne.
Koľkokrát bude ešte musieť padnúť?
Koľkokrát ešte zostane na všetko sama?
Dieťa sa jej pod srdcom pohlo.
Je to všetko zlý sen, alebo skutočnosť?
Pocítila náhle hlad. Pálčivý a neúprostný.
Nesmelo vošla dokuchyne odkiaľ počula len pukot orieškov.
" Dáš si? Nie? Tvoja chyba. Už je tu len nejaká polievka v hrnci." kladivkom ukázala veverička na varič.
Práááásk - buchla ním po ďalšom oriešku.
Izabel si nabrala polievky. Voňala dobre, tak do nej načrela lyžicu.
" Ty to budeš vedieť, veverička. Kde končí sen a začína skutočnosť?"
Veverička očistila malými tlapičkami oriešok od šupiek a zahryzla doň. Premlela v malej papuľke a až potom odpovedala.
" Vieš, niekedy analyzuješ priveľa. Tvoja teta sa možno snaží ti dobre poradiť, ale je toto všetko vlastne treba? Nedá sa hrýzť oriešky a nechať život nech plynie okolo teba ďalej?"
" Ale čo s mojim dieťaťom? Čo so mnou?"
" Bude ako bude. Toho sa ty teraz neboj. Radšej dumaj nad úlohou, ktorú ti dala teta. Pamätáš si ju vlstne ešte?"
Izabel sa zamyslela ... čo to vlastne bolo?
Nájsť ženu v sebe?
Tak to musí pochopiť asi najprv svoju matku ...