Na chválu poctivej práce alebo koľko vieš remesiel, toľkokrát si človekom.

Venované Manny a babun, ktoré ma - každá niečím iným - inšpirovali k napísaniu tohto blogu.

Tie z vás, ktoré majú „–siat“ a nie „–dsať“ budú vedieť o čom hovorím – boli časy, keď sa človek voľky – nevoľky musel siedmim remeslám priučiť a urob si sám bolo heslom dňa.
Oficiálnych firiem na „práce všeho druhu“ bolo ako šafranu a nedaj pane bože dostať s do spárov pánov fuškárov – nalinkovali vám život podľa svojho fárplánu a ešte ste im z vďaky aj vyvárať vypekať a nalievať museli. Nehovoriac, že zaplatiť si poriadne nechali tiež.
Moja svokra je a vždy bola sporovlivá osôbka – ak mala za niečo zaplatiť, radšej zvolila alternatívu svojpomoci. MM si tak od ranej mladosti osvojoval všakovaké fortiele, lebo usilovní svokrovci najprv dom a potom neskôr i chatu stavali a tam veru bolo treba tých povestných sedem remesiel ovládať. K tým, čo boli „nevyhnutné“ sa postupne pridávali i také, čo priniesli so sebou rôzne koníčky a pod široké spektrum kumštýrskych kvalifikácií môjho drahého sa nemalou mierou podpísal aj dvojročný pobyt v krajine na severe Afriky, kde Allah bedlivým okom stráži pečene svojich vyznávačov – ergo keby nebolo šikovnosti, Slovač v takej krajine trpieť musela.
Vôbec, ale ozaj vôbec by som sa nedivila, keby na zozname podozrení, prečo som sa na toho môjho chlapa ulakomila bola aj jeho remeselná zručnosť, hoci o tej posledne spomenutej, v Afrike nadobudnutej som veru spočiatku nemala ani tušenia. Až kým raz ....
Prvé tri roky nášho manželstva sme prežili u svokrovcov – žiadna trauma, keďže prakticky celý ten čas pôsobili v zahraničí a domov chodievali raz do roka na pár týždňov. Kolo domu bola záhrada a vinohrad – a v ňom korene a sorty – do slova a do písmena od výmyslu sveta. Lebo sa on tak zrodil, že svokor tu dostal pár koreňov takej sorty, potom zase onakej a po čase už ani pán Boh nevedel tým koreňom meno, nie to ešte určenie (či na stôl, či do prešu?). Končilo to zvyčajne tak, že čo sa zjesť nestihlo, to sa oprešovalo a keď svokrovci opäť odchádzali na svoje exotické pôsobisko, svokor nikdy nezabudol pripomenúť: „Strážte mi to víno, starajte sa oň!“
Našťastie, vinohrad to bol malinký a zväčša si ten „slastný mok“ stihol svokor vypiť ešte v burčiakoidnom stave, ale stalo sa raz – či bola vtedy nadúroda, či to bolo tým, že už ako burčiak to za veľa nestálo – holt ale zostalo čosi, čo nazvať vínom by bol priam smrteľný hriech (teda, v očiach skutočných vinárov, samozrejme – ak by svokor doma zostal, určite by si ho vychvaľoval a priateľom ako vzácny podarúnok vnucoval).
Spotrebovať sa nedalo, vyliať nám bolo ľúto a tak začal môj drahý pomaličky potichučky prečudesné veci domov znášať. Ako prvý doniesol hrnčisko, čo by v ňom aj pre sovietsku armádu variť mohol – a ja reku – nemysli si, že ak tvoja mama nebožku prinútila plienky v hrnci vyvárať, že tak budem aj ja robiť! Máme predsa automatickú pračku. Môj údiv a moja zvedavosť ale museli zažiť ešte väčší nápor – škridlu novučičkého hrnčiska dierou znesvätil, a do výbavy nám pribudli ďalšie čudesné veci – kovový valec konzervu pripomínajúci, z ktorého medené trubky vyčuhovali, nejaké hadičky, gumené tesnenia ...
Pospájal, poskrúcal, pozmontovával to všetko ten môj všeznalý kutil a dal sa mne neznalej vysvetľovať, že to mi teraz pálenicu doma budeme mať, lebo vraj tej malvázie svokrovej sa inak nikdy nezbavíme a tak sme sa jali vínovicu páliť. Nebol to proces jednoduchý, lebo zariadenie po domácky vyrobené zo začiatku ani za ten svet nechcelo podľa predstáv fungovať a veru musím priznať, bohatej zábavy sme si zažili – najmä pri hľadaní vhodného utesňovacieho média. Nakoniec to vyhralo obyčajné rezancové cesto – tým keď sme hrniec utesnili, fungoval lepšie ako pravý papiňák. Nostalgicky a romanticky sa teraz usmievam pri spomienkach na našu liehovarnícku kariéru, lebo zážitkov bolo neúrekom, dokonca aj takých, čo by som musela do kategórie „Intímčo“ šupnúť. Na konci všetkého stál viackrát vypálený produkt, ktorý sme sa hrdinsky podujali najprv na sebe testovať – keď sme sa na druhý deň zobudili a videli jeden na druhého (aj keď v krku ma škriabalo ešte asi dva dni, ale veď nie som žiadna padavka a ako ten môj hovorieva „nie je umenie piť, keď ti chutí“) tak sme začali aj návštevy vynukovať. Zdvorilí to ľudia, vypili, statočne „zachovali tvár“ a najbližší mesiac či dva sa u nás neukázali. Čo nebolo dobrým vínom, len ťažkom mohlo byť dobrou vínovicou.
Ako čas plynul, prax ukázala, že nie je ten náš trúnok tak celkom na zahodenie – vyliečila som si ním otlaky po nových topánkach, čistili sme ňou hlavu vo videorekordéri a najväčší úspech dosiahla pri čistení predného skla nášho plechového tátoša – v tých časoch našej nezriadenej mladosti sme ešte úplne suverénne vypaľovali zobáky aj počas jazdy, čo však malo za následok taký mastno-neodstrániteľný film, s ktorým si ani Okena ani iné chemické zbrane nevedeli poradiť – nech som to pulírovala čímkoľvek, stále tam ostávali čmuhy. Až kým neprišla Pištovica – tak sme ju totiž podľa autora stihli medzičasom stihli pomenovať a pod tým menom ju poznali od Prešporka až do Pešti.
Hoci sme sa napokon naučili Pištovicu používať a využívať, jej spotreba naznačovala, že sa s ňou budeme ešte dosť dlho musieť kamarátiť. Až tu jedného dňa prišiel švagor (v Pešti študujúci), že bude koncert Dire Straits a vedel by nás tam zadarmo dostať, lebo kamoši Rusi budú robiť biletárov, len treba miesto vstupeniek dostatok chľastu zadovážiť. Zadarmo ako zadarmo – za tie tekuté vstupenky by tiež trebalo čo to vycálovať – no a ak by ruskí spolužiaci dostáli svojej povesti, tak možno aj viac ako za samotné lístky. Vtedy sa zrodila hviezdna kariéra našej Pištovice – naložili sme ju spolu s nami do auta a poďho smer Budapešť, na bráne sme švagrových konškolákov ubezpečili, že „vsjo v parjadke“, vyšaleli sme sa na koncerte a zamierili si to na vysokoškolský internát, kde (pre niektorých) teprve začala tá správna zábava. S napätím sme očakávali, ako sa osvedčí Pištovica – ale veď koncert sme už videli a prinajmenšom bude stačiť dostatočne rýchlo utekať. Naše obavy sa ukázali ako zbytočné – potomkovia donských kozákov dostáli svojej povesti, Pištovicou boli úprimne nadšení a „óčeň charóšaja“ bolo slovné spojenie, ktoré sa na nás rinulo z každých úst (kým ešte vládali artikulovať ). Tak sa nakoniec ukázalo, že nebol problém vo vínovici – ale v konzumentoch!
Sláva Pištovici a jej nehynúcej pamiatke!