Starí rodičia

Ahojte mamičky. Som tu ešte nová ale s problémami vyše hlavy. Mám jednu dcerku ktoru milujem nadovšetko a sakramentskych rodičov a o svokre radšej ani nehovorím. Prosim Vás o pomocvo veci že ako zvládat sytuáciu so starími rodičmi mojej dcéri t.j. mojich rodičov. Jednoducho sa snimi nedá vydržat.

Prišla jeseň, malé mráziky, čas ako stvorený na úrazy. Jeden sa stal aj našej babke, ktorá si cestou do obchodu pri páde poranila bedrový krčok. Takže hneď poobede, ako sme prišli z práce, išli sme s ňou na pohotovosť. Boli tam na nás veľmi milí. Najskôr sme, neviem prečo, čakali, nikde nikoho. Dovolili sme si zaklopať, otvorila sestrička z výrazom zlostného draka a dovysvetlila nám, že klopať nemáme, jedine že by išlo o život, a to v tomto prípade fakt nešlo, tak sme zaťali zuby a čakali.

caute zienky, idem si ku vam vyliat srdiecko a popytat sa na vas nazor. ide len o ciste konstatovanie skutocnosti, ktora nastala, ziadne viac a menej, naco, andersena prenechame detom.

Teraz sa na vás obraciam s úplne iným problémom ako obyčajne. Tie naničmamy, ktoré otravujem s mojimi problémami, prosím nečítajte!

prosím, poradte mi, ako sa staráte o svojich starších rodičov?

neplakal som,ked otec zomrel,ale bol som stastny...preco? bol som stastny,ze som s nim mohol prezit tolko nadhernych rokov,ze som mal pri sebe cloveka,ktory ma zasvatil do tajov vedy,techniky.. ukazal mi,aka krasna a zaroven kruta moze byt priroda.nemal som dovod plakat...plakat by mali ti,ktori ho nepoznali a neprezili ani jediny den s takym uzastnym clovekom,akym bol moj otec........

otec je len jeden...hmm...kazdy si pomysli:"otec je ten,ktory dieta vychova a stara sa on a nie ten,ktory ho "spravil"""".svata pravda.moj otec sa narodil v roku 1934.moja mama sa narodila v roku 1960.

Mam 31 rokov, 2 deti - pol rocne a 3 rocne a samozrejme, manzela. A svokrovcov, ktorí bývajú oproti nám, cez ulicu. Odkedy sa narodil prvý syn, neustále riešime, kedy "ho dám" k svokrovcom, a podobné veci. Viem, že nikto tento problém za mňa nevyrieši. Keby som tu aj opísala všetko dopodrobna, chýbal by pohľad druhej strany - teda svokry a svokra. Stav je už taký, že svokor sa mi len pozdraví, nič viac.

Ahojte,
rozhodla som sa, ze si tu trosku vylejem svoj smutok, hnev, rozhorcenie a vsetko dokopy. Pred rokom som zistila, ako moze jedna sekunda v zivote cloveka vsetko zmenit.

Pred chvíľou som prišla z práce a keď prišla dcéra od svokry, strašne som sa rozčúlila.
Bývame v jednom dvore so svokrovcami, ale deti k nej nechodia. My dve sa neznášame a deti je nemusia. A upozorňujem, že, ani ona ich. Nemá k nim vzťah ako má mať babka k vnúčencom. Iné vnúčence nemá, tak neviem...