Blogy používateľa kp

Nie je ľahké vyžadovať od kostí krátko pred päťdesiatkou, aby držali človeka pokope ako kedysi v bezstarostnej dvadsiatke. Skôr sa treba tešiť, že sa doposiaľ nerozpadli.

Nový rok nezačal práve najlepšie. A popravde, ten predošlý končil ešte horšie.

V sobotu, keď už žiaden lekár neordinoval, lebo podľa vzoru ostatných kolegov pomaly chladil šampanské na nedeľňajšieho Silvestra, som si laicky a so slzami v očiach sama stanovila zdrvujúcu diagnózu. Tú nečakanú, beštiálnu a v takých dimenziách doposiaľ nepoznanú bolesť vyvolal zaisto prolaps medzistavcových platničiek.

Blíži sa pol rok a tak deti na prvom stupni u nás zasa namiesto vysvedčení prechádzajú pohovormi "rodičia-učiteľ-dieťa". Tento systém sa zaviedol asi pred 4-5 rokmi a všetci si ho odvtedy pochvaľujú.

Minulý rok som som zážitok s Afričanom zhrnula tu.

Včera ho opäť čakal ten tohtoročný. Priamo z neho išiel rovno na krúžok a my dvaja sme sa potom náhodne stretli na ulici. Nuž sa ho pýtam:

- Tak ako dopadol rozhovor tento rok?

Začal sa uškŕňať.

- Nie tak dobre.

- To čo znamená?

Keď sa Michael v druhej polovici decembra vrátil zo zájazdu v Shanghai, bol viditeľne šokovaný z mnohého, čo tam zažil. Dúfam, že sa mu jeho zážitky pevne vryli do pamäti a že si z nich vezme odstrašujúci príklad do budúcnosti. Keďže muž často pracuje v Číne, už odo dverí s kufrom v rukách mu položil zásadnú otázku:

- Tato, je pravdou, že Číňania patria k najegoistickejším národom na svete?

Jeho otázka nevychádzala z niečoho niekde odpočutého či prečítaného. On sa spamätával z obrazov, ktoré mal týždeň a na každom kroku pred očami.

Od toho momentu ma pasovala za svoju veľkú kamarátku - inak si jej zmenu správania nedokážem vysvetliť - a chovala sa ku mne, ako by ma posledných päť rokov stretávala aspoň raz do týždňa.

Keď mi Afričan strčil do rúk mandarínku, aby som mu ju pred cestou ošúpala, odbehla i ona ku chladničke a vybrala jednu pre seba.

- Ošúpeš i mne? - pozrela na mňa šibalsky.

- Samozrejme.

...tak mu (slovne) kožuch vyprášim!!!

Ešte som ani trochu nevychladla a doslovne pením nad toľkou trúfalosťou, drzosťou a bezohľadnosťou!

Príbeh sa začal v pondelok telefonátom Afričanovej mamy, keď mi oznámila, že je u doktora a nestihne preto vyzdvihnúť synov. Aby som ich teda samých poslala domov. Odkedy sa presťahovali, každý deň s nimi trénovala cestovanie U-bahnmi, aby dochádzku raz zvládli i oni dvaja sami a bez nej. Keby to raz bolo potrebné. Lebo človek nikdy nevie...

Bývajú roky, keď mávam vianočné darčeky nakúpené i niekoľko mesiacov dopredu alebo aspoň jasnú predstavu v hlave, čím najbližších prekvapím a sú roky, keď sa mi s vymýšľaním darí pomenej. Hlavne pre môjho muža.

Strafiť sa mu do vkusu je pre mňa vždy riadnou výzvou. Posledné tri roky som sa sústredila na spoločné rodinné akcie v trojici. Varieté, kúzelnícka show a pod. To malo zakaždým úspech.

Večer vystupoval Michaelov zbor v kostole medzi Marienplatzom a Viktualienmarktom a ja som sa spýtala Afričana, či chce ísť so mnou na ich vianočný koncert. Keď som mu to týždeň predtým prvýkrát navrhla, neuvedomila som si, že sa pár dní predtým budú sťahovať. Podľa pôvodných informácii sa nová adresa nachádzala dosť ďaleko, čo by som časovo po koncerte nedala. Nakoniec sa mestu podarilo zohnať pre nich ubytovanie o čosi bližšie. Autom odo mňa v nočnej premávke asi na 15 minút jazdy.

Už som tu dávno nebola a zdá sa mi, že sa niektoré veci na stránke pomenili (čo ale nie je nič nezvyčajné na webovej stránke, veď i ja svoje stále mením ). Ak si správne pamätám, kedysi sa dali cez nejakú podstránku prehliadnúť registrované užívateľky NM. Teraz to tu akosi nenachádzam.

Keď sme dorazili do hotela, priala som si izbu s výhľadom na oproti stojaci hotel. Smiala som sa, keď som zistila, že sa mi prianie splnilo, hoci som ho nevyslovila nahlas. 

Lenže takáto dekorácia nie je v Tirolsku (ani v Bavorsku) nič nezvyčajné. Nájdete ju na každom kroku. No i tak ma vždy nanovo poteší.