Blogy používateľa dasa_

Včera na káve sme mali s mojou kamarátkou zaujímavú debatu. O pravidlách a o hraniciach. Nech to rozoberám z akejkoľvek stránky, podľa mňa hranice treba. Vo všetkom. A čo sú hranice? Vlastne pravidlá. Je jedno, ako ich nazveme. Možno zákony, možno desatoro, možno tradícia.

Vypočula som si cez víkend sériu prednášok. Síce boli zdanlivo na inú tému, ale základ bol veľmi jednoduchý. Ako byť šťastný.

Prvá a základná otázka bola položená na začiatku: Kedy sme vlastne šťastní? Čo to je šťastie?

Od piatku o tom rozmýšľam. Čo ma robí šťastnou. Naozaj šťastnou.

Je to tragédia, ale neviem. Nepoznám odpoveď.

Budem šťastná, keď schudnem? Keď vyhrám kopec peňazí? Keď ich zarobím? Keď nebudem musieť brať lieky? Keď nebudem musieť chodiť do práce? Som fakt šťastná, keď sú Vianoce? Keď sme na dovolenke?

Neviem.

Mám rada Forresta Gumpa. Hoci je iný, dokáže pár slovami vystihnúť podstatu. Vlastne možno je to práve preto, že je iný. Napríklad tá scéna, keď rozpráva, že investoval do nejakej zelovocinovej firmy (Apple) a tak teraz robí, čo ho baví. Celé dni kosí na malej kosačke - traktoríku trávniky. Aj zadarmo. Lebo je vo svojom svete. Lebo je to super.

Tuším tu niekde beží diskusia o stiahnutí 1 a  2 centových mincí z obehu, o zaokrúhľovaní nákupov. Ľudia sa bavia o tom, kto bude na tom prerábať a kto zarábať. A to sa hovorí iba o centoch.

Asi nie som sama, kto o tom premýšľa. Obzvlášť odkedy triedime aj bio odpad. Kde sa ho toľko berie? Čo s tým?

Z domu som nebola na také zvyknutá. Jasne, sliepky na dvore, mačky, na dvore psík (čo žrali, keď neboli granule???) , v záhrade hromada rozkladajúceho odpadu. No viac ako 25 rokov bývam v meste, viac ako 20 sme rodina. Takže už som za to zodpovedná len ja sama.

Desať minút je veľmi krátky čas. Až by človek povedal, že nič. Že na 10 minút sa neoplatí ani nič začať.

No treba to skúsiť. Za pár minút sa dá urobiť si kávu a prebehnúť internet. Alebo zavolať mame, či kamoške. Niekomu stačí aj 10 minút na meditáciu či modlitbu. Iný prečíta kapitolu z knihy.

Asi mnohí máme v hlave nejakú mierku. Niečo, vďaka čomu si lepšie vime predstaviť hodnotu. Ja neviem prečo, ale často prepočítavam v hlave na hodnotu víkendového nákupu. Jasne, nie je to presné číslo, ale podľa toho sa orientujem.

Včera prechádzali okolo mňa dvaja muži. Nevyzerali na bezdomovcov, normálne oblečení, žiadna tackavá chôdza.

Slnko spoza okien sa ma ešte snaží oklamať. Ale ja viem. Bola som vonku. Po včerajšku som už vytiahla jesennú bundu. Je to neodvrátiteľné. Leto už bolo.

Napriek všetkým problémom a ťažkostiam bolo pre mňa úžasné.

No dobre, nestihli sme žiadnu dovolenku pri mori. Vlastne, absolvovali sme iba dva krátke výlety. Nič viac. Napriek tomu sa nesťažujem. Napriek tomu, že navždy odišiel svokor. Napriek tomu, že sme sa tento rok ani raz nekúpali. Bolo to úžasné leto.

Asi je to vnútorným nastavením. Neviem. Mne sa jednoducho toto leto páčilo.

Jááj, dlhé roky som nešla v autobuse z mesta do rodnej dediny. Roky to bola každodenná cesta. Dnes ale prišiel ten deň, keď použitie autobusu bola najlepšia cesta. Dopredu som si na internete vyhľadala spoj, pozrela cenu. mmch, autobus už roky rokúce chodí v rovnaký čas.

Vypýtala som si lístok a na ruke mala nachystané mince v hodnote cestovného, niečo cez 1€. Ale vodič že nie, nie,  že iba 35 centov. Aj niečo k tomu povedal, ale nerozumela som.