Blogy používateľa dasa_

Dávno, pradávno, keď som bola tehotná, sťažovala som sa môjmu gynekológovi, že stále len spím. On sa na mňa pozrel a zjavne sa rozhodol pre úprimnosť. Povedal mi - Len sa poriadne vyspite, nasledujúce roky sa už nevyspíte. Ja som sa to snažila zľahčiť, že tak rok, dva. Vtedy mi povedal, že veru nie. Že to bude trvať aspoň do 18 rokov. Samozrejme, nemal na mysli nočné vstávanie, prebaľovanie, kŕmenie. Chcel povedať, že tie starosti. To je na dlho.

Nie raz som si na jeho slová spomenula.

Mám rada útržky rozhovorov, ktoré zachytím na ulici. Milujem také domýšľanie príbehov, o čom to asi bolo.

V poslednej dobe žiaľ sa skoro všetky debaty točia okolo bodu sváru. Očkovanie a s tým spojené opatrenia. Žiaľ sú to zvyčajne veľmi prudké výmeny názorov a človeku je smutno. Z nejakého dôvodu sa rozdeľujeme. Až by som chcela so Švejkom kričať : "Nestrieľajte, veď sú tu ľudia"

Dokážete niekoho napomenúť? Proste niečo neurobil podľa nejakej normy - vcelku jedno akej - a vy si to s ním idete vybaviť? Slovami?

Jasne, jedna vec je pracovná rovina. Keď ľudia okolo vás neurobia svoju prácu, ste šéf, tam to snáď ani nejde, Alebo pri deťoch.

V manželstve mám pocit, že by sa napomínanie partnera asi ani nemalo vyskytovať. Treba si niektoré veci vydiskutovať, ale zrovna formou napomínania, ešte nebodaj na verejnosti, pred svedkami, to mi príde nonsens. Na druhej strane, ani mlčať a vyrozprávať sa potom niekde na internete tiež nie je to pravé orechové.

V rámci hľadania kníh z mladosti som v knižnici vyhrabala jednu s názvom Kluby dievčat. Je z roku 1981, dotlač 1985 a tak je to trochu na obsahu vidieť. Okrem iného vyrieši vaše starosti, ako stihnúť na malej dedine oslavy MDŽ na "všetkých frontoch", ako pripraviť kvíz pre šikovné dievčatá (1 kolo História ženského pokrokového hnutia, 2. kolo žena v dnešnej spoločnosti s otázkami podobnými ako v 1. kole.

Ako to už na tých rodinných oslavách chodí, všeličo sa pospomína. Niekto si povylieva žiale, niekto srší optimizmom. Dobré jedlo, alkohol. Kopec spomienok. Veľa rozprávania.

Skúsim zreprodukovať jeden vtipný monológ. Snáď si tým autorku nerozhnevám

Znova som si v nejakom článku prečítala, jak je dôležité čítať knihy. Že áno, môžeme si pozrieť film. Ale to je len taká esencia toho, čo bolo v knihe. Keď čítame, tak sa zapájajú mnohé vrstvy pamäte, predstavivosti.

Všelijaké sú ľudské osudy. Rôzne žijeme. Rôzne máme priority. Iné je pre nás v živote podstatné. Na prvom mieste.

Dnes ráno som nechtiac odpočula rozhovor dvoch mužov, ktorí už zjavne mali niečo odžité. Viedli debatu. O živote. Ako inak. A prázdnou ulicou  sa niesla veta: "Si zeber, že niekerí to majú cažké. Nemajú ani na fľašu vína"

Veľká životná pravda

Jaaj, konečne sa mi včera splnil celoprázdninový sen. Dostala som na starosť prasynovca. Užila som si tuším hlavne ja. Má päť rokov a povedal mi, že ho zaujímajú motorky. Tak sme kúpili časopis. Na jednom obrázku bola žena na motorke. Strašne ho to pobavilo. Chcela som mu vysvetliť, že aj naša príbuzná za mlada chodila na motorke, potom na aute. Až vo veku 75 rokov sa rozhodla, že dosť a rozstrihala doma vodičák

Hneď na začiatok chcem povedať, že ja slovo amatér vnímam pozitívne, nemyslím nič zlé.

Je to pár rokov dozadu, bola to jedna z vydarených nielen tortárskych výstav v Piešťanoch. V porote bola aj pani Zaukolcova, Medzi rečou poznamenala, že všmi obdivuje, čo všetko dokážu amatérky. Že keby aspoň polovicu toho robili aj profesionálky (ktoré mmch aj vyučuje). U amatérok obdivovala to nadšenie, s ktorým to robia. Hľadajú, ako sa zlepšiť, čo vyskúšať. Školia sa, vzdelávajú. Robia to s radosťou. U profesionálov ide skôr o rutinu - robím to takto 20 rokov, nič meniť nebudem....