Akira,dočítala som tvoj príspevok hoci ked som videla aký je dlhý 
...Ale - mám sedemročného syna ktorému sa snažím dávat dostatok lásky a pozornosti,je ale velmi tažké ustriehnut tú hranicu ked je to ešte v norme-to mojkanie a vela lásky lebo na druhej strane ked je toho vela dieta to vycíti a môže situáciu využívat vo svoj prospech.Moja skúsenost je taká že môj syn odmalička nemal problém či už so spánkom,škôlka-škola:žiadny problém-Od prvého dna sa velmi rýchlo dokáže adaptovat-niekedy mám pocit že tým že sme mu dávali pocit lásky a bezpečia,ma istotu v nás a tým pádom dokáže lepšie zvládat rôzne situácie.A nemám pritom pocit extra viazanosti na nás-dokáže fungovat aj bez nás,myslím teda napríklad ked išiel prvý krát do škôlky neplakal za mnou ale ked som pre neho poobede prichádzala tak sme sa pomojkali a vystískali a tak to funguje doteraz.Ked sa poobede stretneme tak malý ma ide objat,vystískat a priznám sa že to milujem-lebo viem že to nebude trvat večne
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
. V pondelok bude plakať nielen Maťko ale aj ja 
. Možno mi nebudete veriť čo teraz napíšem, ale nemám prečo klamať. Keď mala 1,5 roka, poznala všetky dopravné značky. Jej najobľúbenejšia kniha bola Dopravné predpisy ( niekedy som sa z nej učila do autoškoly ). Hoci nevedela rozprávať, vždy správne ukázala na dopravnú značku ktorú sme povedali. Tie ktoré nepoznala, stále ukazovala a musela som jej hovoriť čo znamenajú. Takže bolo veľa srandy, keď niekomu ukázala rozdiel medzi železničným priecestím so závorami a bez nich. Vzniklo to celé tak, že na prechádzkach na všetko ukazovala a ja som jej všetko komentovala čo vidí. Po takej 2-hodinovej prechádzke som nevedela či ma bolia viac nohy alebo ústa. Raz ma doma napadlo, že jej ukážem knižku s tými značkami čo vídame pri ceste a tak sa jej dopravná vášeň zrodila.
. Ale stále zastávam názor, ako som vyššie popísala, že dieťa nemusí lipnúť na matke aby sa cítilo v bezpečí. Matka je bezpečie PRIRODZENE, ale ak sa mu rodičia venujú a nechávajú mu priestor aby mohlo veriť aj samé sebe, dokáže robiť veľké veci aj napriek neprítomnosti rodiča.
začnem takýmto linkom:
Moja skúsenosť:
Za každým, kto od nás odchádza plače pomaly viac, ako za mnou, napr. keď idem do koša- proste má vo mne tú istotu, že sa vrátim. Na ulici chytí hocikoho za ruku a nedbala by s ním odísť. Hrá sa s deťmi a vôbec jej nechýbam. Napriek tomu občas za mnou pribehne, aby mi ukázala niektorú hračku. Alebo sa na mňa usmiala a pomojkala ma. Je pre ňu také prirodzené, že som stále s ňou a práve preto hoci sa obzrie a nevidí ma, nechytá "hisák" a proste vie, že čoskoro ma uvidí.
Moje pozorovanie:
Moje závery:
http://www.diva.sk/rodina/tehotenstvo/prilisna-naviazanost-dietata-na-m…
a budem pokračovať otázkou, čo vy nato? Najmä ma zaujímajú vlastné skúsenosti, ako sú na vás naviazané vaše deti a celkovo váš názor na to, že "naviazané" deti sú menej choré, vychovanejšie, spokojnejšie,...
Nicol je so mnou 24 hodín denne a pritom je aj tak maximálne samostatná. Chodí so mnou do kuchyne, do kúpeľne aj pári ponožky. Ale nevidím na nej, žeby bola "naviazaná". Skôr zapadá do kategórie samostatných. Vie, že som tu pre ňu a uvedomuje si, že hoci som napr. v spáľni stále som. Áno, nemá rada zatvorené dvere, hoci sme všetci traja v kúpeľni, necháva si "zadné" vrátka a keď jej ich zatvoríme, hnevá sa. Keď idem na WC a náhodou si to všimne, klopká mi na dvere
Naviazané detičky viac prejavujú svoju lásku a závislosť, čo mňa občas zamrzí, keď Nicol ani nežmurkne, keď ma vidí odchádzať. Ale zas je veľký problém adaptovať ich v prostredí, keď im za chrbtom nestojí mama. Sú si isté v svojom prostredí, ale nové miesta im spôsobujú emocionálne problémy, ešte väčšmi priľnú k svojej mamine. Sú problémy osamostatniť ich napr. do vlastnej izby a robí im to problémy aj pri vychádzaní s inými ľuďmi či deťmi. Teda naviazané deti poznám v dvoch spôsoboch:
1.) kontroluje, či má maminu v dosahu, ale iba do miery, že sa dokáže normálne venovať iným činnostiam- pekne sa hrať s deťmi na ihrisku a iba sem tam nakuknúť, či mamina sedí na lavičke
2.) v neznámom prostredí chytí mamu za "sukňu" a sedí na lavičke s ňou- to už je podľa mňa skutočný problém- ako sa adaptuje v škole, škôlke, nenaučí sa správať medzi rovesníkmi a stáva sa z neho maličký dospelák- deti sa hrajú v izbe a ono je s rodičmi v obývačke.
Nie, deti naviazané nie sú menej chorľavé, teda ak nehovoríme o zanedbaní starostlivosti- fyzickej alebo potrieb dieťaťa- pomojkaní, pochvale, úsmeve,...
Neposlúchajú viac, deti nenaviazané sú si isté že rodič sa vráti, ale deti naviazané sú precitlivené na akúkoľvek kritiku- predsa sú väčšinu času najmä s rodičmi v domácom prostredí a sú zvyknuté na viac kompromisov, predsa doma môže papať na sedačke chrumky, ale na návšteve to tak predsa nejde. Samostatné dieťa musí tieto "zákony" ovládať bezkompromisne, keďže maminu nemá pri sebe nonstop.
Iné? Sebavedomie? Moja malá si ho stavia sama na sebe, verím jej a dávam jej priestor, aby si verila aj sama- vie vyliezť na stoličku, vie z nej zliezť.
Vnimavosť? Áno, to beriem, dieťa má vnemy a je na nás, aby sme mu pomáhali rozvíjať ich. Ale zas naviazané dieťa nemusí mať viac "starostlivosti"- jemu stačí, že mamina sedí pri ňom. Nicol nervačí, chce to zvládnuť sama a keď vidí, že sa jej nedarí, proste "poprosí" o pomoc.
Môj ZÁVER:
nie, toto nie sú rozdiely medzi naviazanými a nenaviazanými deťmi, toto sú rozdiely medzi zaobstaranými a nezaobstaranými deťmi. Mama, ktorá je s dieťaťom 5 hodín denne o ňom môže vedieť viac, ako iná, čo pri ňom sedí nonstop.
Takže nemá mať výčitky ten, čo nemôže byť s dieťaťom stále, alebo nemá naviazané dieťa rovnako ako ten, čo dieťa naviazané má. Deti nás ľúbia stále a proste- všetci sme jedinečný a potrebujeme čosi iné...