Dobrý deň.
Skúsim to v krátkosti opísať náš problém.
Máme dvoch synov 16 a 18 ročných. Starší teraz dovŕši 18.
Ako v každej rodine aj my sme kúpili počítač, nevinná zábava, dobrá pomoc. Postupom času starší syn stále viac času trávil na počítači.
Keď som na to manželku upozorňoval, /podstatne mladšia odomňa/, to je dnes trend, aký je šikovný atď.
Pred dvoma dňami sa mi zrútil celý svet, manžel mi bez veľkých problémov prosto povedal, že so mnou končí, že odchádza odo mňa. Naše manželstvo trvalo 25 rokov a zdalo sa mi, že je pevné ako skala. Nikdy sme neriešili nejaké závažné životné krízy, ešte do minulého týždňa som sa chválila, akého mám bezvadného manžela. Jediný problém je, že mám 45 rokov a závažné kardiovaskulárne ťažkosti a som nezamestnaná, snažím sa prácu hľadať, ale zatiaľ je to márne, lebo sa bojím vycestovať do zahraničia.
Dobrý deň, veľmi by som poprosila o radu. Mám vzťah s mužom s ktorým si plánujeme budúcnosť. Je vdovec 6 rokov a má 10 ročného syna. Problém máme v tom, že sa vyhýba rozhovoru so svojim synom o našom vzťahu. Myslím si, že by bolo vhodné mu o vzťahu niečo povedať. Kedy je na to správny čas? a akým spôsobom mu to povedať? partner si myslí, že to nepochopí lebo je ešte malý a vraj na to príde sám. A ešte jedna vec. Je to v poriadku, že v tomto veku 10 rokov spí ešte stále so svojim otcom na manželskej posteli? Ďakujem za odpoveď.
Dobry den,
som matkou 5-rocneho syna a uz dlhodobo, od jeho narodenia, ma rola matky absolutne nenaplna. Nechapem, co na tom ine matky vidia take uzasne. Casto mavam myslienky typu: Neviem, co si s nim mam pocat. Naco mi je? Vobec ma to s nim nebavi a pod. Hranie s nim ma nudi. Rozhovory s nim ma otravuju. Voci dietatu nemam negativny vztah, len ma nebavi s nim travit cas.
Človek počas svojho života stretne veľa ľudí. Niektoré stretnutia sú pozitívne, iné nie. Po niekoľkých rokoch som stretla človeka, ktorý mi veľmi ublížil. Bola som zaskočená mojou reakciou. Roztriasli sa mi nohy, nebola som schopná pozrieť mu do očí, snažila som sa čo najskôr odísť preč. Toľkokrát som si túto situáciu v mysli predstavovala. Mala som "nacvičené", ako sa budem tváriť, ako budem vystupovať, aká budem sebaistá. Všetky spomienky sa vrátili späť. Pozerala som do zeme, len aby nedošlo k priamej konfrontácii z očí do očí a na tých trasúcich sa nohách som kráčala rýchlo preč.
