...tak si tu chcem iba povzdychnúť a možno ďakovať osudu...Môj príbeh som začala rozpisovať v príspevku To ma bolí...mám pred rozvodom. Je to moje rozhodnutie a mužík to už vie. Niekoľko týždňov sa snaží s tým stotožniť....ale nie tak jednoducho. Verím mu, je mu smutno, mrzí ho to a teraz chápe, kde bola chyba. Prečo sa chlapi zobudia až keď ženu strácajú? Teraz mi povie, ako ma miluje, ako mu voním, ako mu na mne záleží, a prečo som to počula prvý raz za 10 rokov manželstva...keď mi na tom už nezáleží.