Príspevky (Blogy)

Podľa neklamných znakov mala muslimská matka základné ošetrenie za sebou a prepustila lôžko nasledujúcemu pacientovi. Vidieť cez závesy som nedokázala, ale spomenula som si, že jej syn sa s lekármi rozprával po nemecky. Aj keď reč neovládal stopercentne, na bežné dorozumenie mu jeho znalosti každopádne vystačili. Teraz sa však ošetrovateľka zhovárala s akýmsi chlapom po anglicky. Podľa prízvuku a zafarbenia hlasu som ho odhadovala na Japonca. Japonca, ktorý nemčinu neovládal vôbec a z angličtiny snáď iba pár reklamných spotov. A pomocou nich skladal holé vety.

"Tak pani balalajka, tuto pomôže len čelustný ortopéd." vyriekla jedného ešte pekného a teplého dňa septembrového dňa moja zubárka na margo mojich sťažností na nejaké mierne ale otravné pobolievanie zuba.

"Je tam predkus a akosik si to hryziete viac a viac a .... s tými zubami treba niečo robiť."

Kto sa trochu pohybuje v oblasti DIY vie, že tavnú pištoľ je možné použiť takmer na všetko. Už ani neviem, čo sme robili v časoch, keď ešte nebola. Videla som sukne vyrábané pomocou tavnej pištole, náhrdelníky, dekorácie. Minule dokonca môj pubertálny syn konštatoval, že darmo ja budem natáčať videa na youtube s návodmi - kým nepoužijem tavnú pištoľ, ako keby návod ani neexistoval

- Hmm, presne ako som predpokladala. Okrem pomliaždenín je zlomený najvrchnejší článok. S tým teraz nič nenarobíme. Zafixujeme ho predbežne do minidlahy a na domov dostanete silné tabletky proti bolesti. Venovať sa musíme vytrhnutému nechtu. Treba ho prišiť nazad a pevne dúfať, že sa uchytí. Nechceme predsa o neho prísť! Navyše pohľad na prst bez nechtu nie je pekný.

Tónom svojho hlasu sa ma snažila povzbudiť, dodať vieru, že všetko dobre dopadne, no napriek tomu sa mi po jej zhrňujúcej a zároveň zdrvujúcej správe práve zrútil svet.

- Tak ideme na to – vytrhol ma z myšlienok Otto a pokrútil pomaly prsteňom – zdá sa, že budeme mať šťastie. Skúste teraz vy, aby som vás zbytočne netrýznil.

Pokrútila som kúskom zlata a on sa pohol správnym smerom. Napriek úspechu som sa snažila hľadieť inam.

- Super! Zvyšok dokončím aj sám – prebral za mňa poslednú, najnáročnejšiu etapu cez krvácajúci necht a víťazoslávne mi podával neporušený, drahý kov.

Chcela som ho vopchať do vrecka nohavíc, no na poslednú chvíľu som si ho predsa len nastokla na voľný ukazovák ľavej ruky. Dúfajúc, že nepokúšam čerta.

Sadla som si do chodby medzi príjem a čakáreň. Tak, aby som rozumela hlasu z reproduktora, ktorý vyvolával nahlásených zranených, či už pred či po zákroku. Mierne zneistená som sledovala pomaly sa meniacu farbu môjho obväzu. Zo snehobielej prechádzala do sýtočervenej. Ako matematický doplnok farebnej zmeny v tvári. Najprv som sa pridŕžala slov sanitára, ktorými sa so mnou lúčil, keď odchádzal.

Kolega zodpovedný za riadenie vozidla si sadol za volant, ten druhý ku mne. Najprv si do protokolu zapísal požadované údaje poistenca.

- Kam vlastne mierime? - vyzvedala som, akonáhle odložil papiere a vrátil mi kartičku.

- Vezieme vás do Kliniky RDI. Boli ste tam už niekedy?

- Našťastie, doteraz nikdy. Ale šťastie ma dnes nadobro opustilo – odvetila som a začala opäť nahlas a zhlboka predýchavať.

- Je vám zle? - pozrel na mňa znepokojene.

- Hmm … nemyslím … snažím sa iba starým, osvedčeným trikom potlačiť bolesť.

Pravdupovediac, do onoho dňa som si myslela, že záchranári sedia o kúsok ďalej od školy. No i tak dobre, že šla so mnou. Po vchod som dobehla po vlastných. Niežeby som bola hrdina, na nohách ma držal a vpred hnal iba šok dopovaný adrenalínom. Nahovárala som si, že záchranári zastavia krvácanie. Odborne ošetria a obviažu ranu. Ako jedinú potrebnú, poúrazovú záležitosť. Len to by tam i nejakí tí záchranári museli byť. Dvere so známym znakom nás nevpustili dnu a dokaličený prst nefungoval ako univerzálny kľúč v románoch skúsenejších autorov.