Ako sme na Trenčianskom hrade strašili ...

Po roku sme sa s Luciou, šéfredaktorkou časopisu Torty od mamy vybrali opäť a znova, na cukrársku výstavu do Trenčína. Piatok bol na výstavisku voľnejší, napriek tomu, či práve preto, sme už k  večeru bezradne prešľapovali  na boľavých nohách .... Tesne pred záverečnou k nám dorazili dve pozvánky, na voľajakú párty pre vystavovateľov na Trenčianskom hrade. Keďže sme už mali dohodnuté iné dostaveníčko, s Balajkou a Jankou, vstupenky sme rozšafne ponechali svojmu osudu na regále na výstavisku...

Večera aj s odvozom sa len tak neodmieta. S veľkou úľavou sme uvítali sediaci polohu vraj v najlepšej trenčianskej reštike s hamburgermi... Boli ozaj skvelé,  tie hamburgery aj devy.  Prebrali sme, čo sa u nás i kade tade udialo za uplynulý rok ... Tých zmien zase nebolo až tak veľa, už pred deviatou riešili, čo s načatým večerom.

Dozvedeli, sme sa, že v Trenčíne majú rozkopané námestie... , takému sa len ťažko odoláva. Keďže centrum  Trenčína, sme s Luciou  napriek,  opakovaným návštevám ešte nevideli, bolo rozhodnuté. Po zdárnom presune, sme si dali exkurziu historickou časťou mesta, doprevádzanú Jankiným výkladom....  Z kopca na nás žmurkal hrad, po ním voľajaký kostol ... Celkom rýchlo sme zabudli, ako nás celý deň nohy boleli ..., aspoň teoreticky. Vybrali sme hore brežkom po schodoch pozrieť kostol pod hradom. Cestou naše nadšenie schladili veľmi slušní mládenci pozdravom „Dobý večer tety!“ No zbohom, to sme dobačovali. "Tety!", však sme večné mladé a krásne.  Len kus dychčiac sme sa dotrepali ku kostolu. Pekný výhľad bol z hora ..., vedľa sa týčila aj kostnica či obilná sýpka, či čo. Ozaj parádna kombinácia pre uskladnenie kostí a obilia v jednom.

 Ja som stále pokukovala vyššie, na hrad ... "Však tam tá naša párty z výstaviska bude." Ukecala som devy a vybrali sme sa za tmy  nádvorie Trenčianskeho hradu skúmať.  Našťastie od nás pri vstupe nik nechcel pozvánky, ktoré sme nemali ... Voľajaký hostia nám zvestovali, že kus neskoro ideme ...  My sme však nešli pokúšať osud, pri VIP pohostení ...., voľakde pod amfiteátrom.  My sme za za históriou sme došli .... Janka bola celkom znalým sprievodcom hradu i mesta.  Hádzali sme mince do studne na nádvorí, fotili sa za tmy ... intenzívne riešili, kde sa nachádza ostrov medzi VáHmi ... Stále mi bolo málo, ta sme sa dotrepali aj pod hornú bránu, tá bola na(ne)šťastie zavretá ...  Už ani neviem, či sme za strašidlá boli my, bo Lenka voľajaké stretnutie blízkeho druhu signalizovala ... V každom prípade sa určite vrátim pozrieť hrad aj za vidna.

Chvalabohu na vstupenky sa nás pýtali až pri odchode, ale mladému pánovi akosi došlo, že vieme o akú párty ide, takže tam nie sme až tak úplne nevhodne. Cestou dole sme ešte tuším videli katov dom, rodný dom Zamarovského, Lenka trénovala Salsu ... Veľa sme toho stihli. Samozrejme, že sme  nemohli vidieť Trenčín, a nevidieť slávny nadpis na skale v známom Hoteli Elizabeth pod hradom. A čo myslíte, čo sa robí v takom parádnom hoteli. No jasné fotí selfi na toaletách ...

Na rozlúčku s centrom sme si ešte dali božskú horúcu čokoládu. O jedenástej nás už zľahka z čokolatérie vyhadzovali, už aj unavené sme boli, najlešpom treba prestať ... Neplánované potulky Trenčínom v milej spoločnosti však za ten hriech stáli. Konečne už viem, aspoň dúfam, že áno, kde sa nachádza ostrov medzi VáHmi.  Neumrem glupa.