Dovolenka v čase korony 2.

Prvý pobyt v penzióne podľa nových pravidiel zneistil snáď každého hosťa. No postupne a s menšími chybičkami sme si zvykali. Na masky, na odstup, na rukavice, na iné raňajky či večere, na prievan. Kým kedysi sedeli ľudia zahĺbení do rozhovoru vrámci svojho stola, rozprúdila sa tentokrát družná debata krížom-krážom cez celý lokál a my sme si navzájom vymieňali skúsenosti či zážitky posledných týždňov v izolácii. Zrazu bol každému vzácny obyčajný rozhovor. Kým za normálnych okolností sa väčšina z nás dostatočne vyrozpráva na pracovisku, v škole, pri športe a doma si užíva kľudu, teraz každý hľadal to, o čo bol ukrátený. Potreboval zo seba dostať tie tisícky nahromadených slov, ktoré čakali na vypustenie do sveta. Na prevetranie duše.

Majitelia vôbec netajili, že marec-apríl-máj boli pre nich zaťažkávajúcou skúškou.

- Keby sme mali splniť všetky predpisy, ktoré nám úrady či hygienici nariadili, tak to tu rovno môžem zavrieť. Veď skade vziať peniaze na dokúpenie či prerobenie inventáru, keď ani na živobytie nevystačilo a na podporu sme nárok nemali? – rozčuľovala sa domáca – vlastne môžem byť rada, ak tento rok s odretými ušami prežijeme!!!

Tak áno, ak by ovplývali peniazmi navyše, určite by sa zišlo skôr investovať do renovácie fasády, drevených balkónov či kúpeľní.

Pri prvej návšteve som spoznala istú prostorekú Mníchovčanku a jej sympatickú, asi 15-ročnú dcéru. Patrila ku tej sorte ľudí, ktoré zháňajú zatúlané kuriatka pod svoje ochranné krídla, a tak ma pozvala, aby som si prisadla ku ich stolu. Keďže bol dostatočne dlhý – predpokladám aspoň pre 6-8 osôb, privolila som.

- Dobre, ale sadnem si na opačnú stranu.

Po chvili však prišiel ďalší manželský pár a tých tiež pozvala ku stolu. Zostali sme trochu zaskočení. Dokonca i jej dcéra. V prvom momente som nevedela, ako správne zareagovať. Určite som neplánovala byť dôvodom prípadnej mastnej pokuty. V to ráno som ich ale videla, ako sa dohovárajú na spoločnom výlete a po raňajkách sa navzájom čakajú. Nuž som si myslela, že patria spolu a podľa pravidla onoho týždňa sa už dve spriatelené rodiny smeli stýkať. V stotine sekundy som prehodnotila situáciu a v duchu trochu poopravila pravidlo, že „oni“ sú tá jedna (väčšia) rodina a ja polovica tej druhej.

Strávili sme veľmi príjemný večer. Taký z tých, kde duša pookreje. Počas nasledujúceho rozhovoru som sa dozvedela, že ako partia nepatria ku sebe. Dala ich dokopy náhoda. Manželský pár pochádzal z Thüringenu, teda bývalej DDR. Obaja boli neskutočne sympatickí. Patrili ku tej sorte ľudí, z ktorých vyžaruje príjemná, pokojná atmosféra – v Nemecku sa používa zvrat: dalo by sa s nimi kone kradnúť. Zahrali sme si karty, nasmiali sa do popuku. Oni pospomínali časy, keď dovolenky trávili v bývalej ČSSR, z pamäti lovili slovíčka ako horčica, vepřo-knedlo-zelí, zmrzlina, Košice, palacinky, atď.

Na druhý deň sa po raňajkách so mnou rozlúčili a pokračovali v ceste smerom na Ingolstadt, Mníchovčanky zasa do Mníchova.

Druhá návšteva Bavorského lesa o pár týdňov neskôr bola tzv. pracovná. Na pozemku sa rozmnožila burina, tráva. Púpavy a iné byliny dosahovali gigantických rozmerov, že už i tie moje plánované alpaky by sa tam uživili, a tak bolo načim budúcim susedom ukázať dobrú vôľu a divoký prales premeniť na anglický trávniček.