Dovolenka v čase korony 3.

Elektrina ako pojem budúcnosti rozvírila spomienky na tradície a dávnu minulosť a predurčila, ktorým smerom sa budem (minimálne pre začiatok) orientovať. Kúpim si ja kosu, rukavice, kameň na brúsenie, preštudujem internet a snáď sa mi podarí prebudiť prachom zapadnuté spomienky, ako sme sa to vtedy my s tou mojou spolužiačkou v pracovných prestávkach iniciatívne zaúčali do tajov neľahkého (ale voňavého) remesla. Neľahkého, keď ste amatéri. Voňavého, lebo ja zbožňujem vôňu pokosenej trávy.

V obchode príliš veľký výber pracovného náradia zubatej nebol a ja som spravila chybu, že som skôr pozerala na ceny, než vyhľadávala rady skúsených. Nuž ale skutočne skúsených som vtedy ešte (alebo už dávno?) nepoznala a dnešní zamestnanci megapredajní neraz na špeciálne detailné otázky odpovedajú: netuším, ja vlastne nie som z tohto oddelenia... a kolega musí byť tu kdesi nablízku, pohľadajte radšej jeho... Alebo mám iba ja to šťastie, že nachádzam pravidelne tých „nesprávnych“?

A tak som vzala kosu, ktorá potešila i peňaženku, i oko a zdala sa mi veľkosťou vhodná pre mňa. Že oko a peňaženka nie sú až tak smerodajné, som pochopila o dvesto kilometrov neskôr, keď som sa ju snažila zmontovať dokopy.

Nepripomínala mi nič z toho, čo som si naštudovala na internete. Po niekoľkých márnych pokusoch som kapitulovala, neznajúc, kde vlastne robím chybu. No len tak bez boja som sa tiež nemienila vzdať. Nasadla do auta a v neďalekom mestečku si v záhradkárskych potrebách zadovážila zbrusu nový kosák. Aby moja výprava nebola úplne zbytočná, i keď sa oku nestranného pozorovateľa mohla javiť ako šialená. Ja som sa radšej nesnažila analyzovať svoje jednanie.

Nazad na pozemku som si stanovila priority s prihliadnutím na putovanie slnka. Nech ma neuškvarí zaživa. Už som mala takú dobre rozpoznateľnú časť za sebou (aj keď z hľadiska celku iba nepatrné prdítko), keď na terasu vyšla, lepšie povedané vyšuchtala sa suseda. Predstavila som sa jej pri poslednej návšteve – aby som kapitolu susedských vzťahov načala, ako sa patrí a aby ona vedela, že to nie výtržníci či zlodeji, ale noví susedia... Vtedy som spoznala nielen ju, ale i susedu z opačnej strany ulice, ktorá bola v danom okamihu u nej na návšteve. Práve popíjali kávičku na terase, keď som prišla. Rozprávali sme sa dobrú polhodinu a odvtedy sa naša konverzácia stala pravidelným programom mojich tamojších návštev. Vždy vytiahnem z garáže stoličku, sadnem si do tieňa hrušky a jablone a rozhovor plynie sám od seba. Ona je rada, že má s kým pokecať a ja som rada, že mám takú milú susedu (aspoň pevne dúfam, bo posledne mi oznámila, že ide do nemocnice a po lícach sa jej automaticky začali kotúlať slzy strachu). Má čosi nad sedemdesiat. V dome žije sama, muž jej umrel pred pár rokmi, (tri) deti sa rozpŕchli do bližšieho, ale i ďalekého sveta a ona kvôli zdravotným problémom viac- menej už iba na tú terasu vyjde.

Konverzácia sa tentokrát ihneď zvrtla na tému „divokého pralesa“. Na spoteného dobrodruha, ktorý sa mačetou statočne prebíja nedostupnou džungľou. Vysvetlila som jej, že mi je ľúto, na čo má tento rok výhľad z terasy, ale že i ja som si jeho priebeh na začiatku januára predstavovala úplne inak.

Zasmiala sa a ubezpečila ma, že vždy si priala mať takú krásnu lúku pred domom. Nuž sme sa zhodli, že z hľadiska vymierania hmyzu som tento rok aspoň sčasti prispela dobrým skutkom na jeho udržanie a že hmyz má z tej džungle vlastne radosť (pod heslom nech brouka žít). Potom sa ma aj spýtala na zmysel mojej sebaničiacej metódy. A tak som šla s pravdou von. O veľkej dávke optimizmu, o dôvere v internet a o fiasku s kosou.