Ja a on za hranicou všedných dní II.

Alebo Ako sme Tatry naháňali
V sobotné ráno nášho úletu bez detí, sme riešili dilemu, čo s načatým večerom. Pôvodný plán, že drahý pôjde lyžovať aj s pošramotenou nohou a ja budem vylihovať v posteli a topiť sa bazéne, sme kvôli nič moc počasiu zavrhli. Po nezrelej úvahe sme sa rozhodli, že sa pokúsime nájsť nejaké vrchy, schované za hustou sivou hmotou, niekde pri Štrbskom plese.

Pri raňajkách sme sa dobili dostatočným zásobami energie. Asi to už poznáte, výber vôni a chutí od výmyslu svtea, nič nemusíte chystať, nič upratovať, ani umývať... Stačí si len správne vybrať, náročná úloha...
Pri našej výprave sme narazili na maličký problém. Vôbec sme nerátali s vysokohorskou turistikou, dokonca ani prechádzkami vrámci hesla "Ľudia robia kraviny, podceňujú laviny, pešo do hôr vyrazia ..." Našťastie sandálky sa nekonali, mali sme so sebou aspoň snehule, čiapky a rukavice, ale žiaden baťoh na teplý čajík, čokoládku, rezervné oblečenie ... Len kabeločka bola po ruke, vďakabohu nie červená. Ešte sme chvíľu maturovali s čípovou kartou, pre zmenu na hotelovom parkovisku a hor sa v ústrety hôr. Ako sme sa približovali k nášmu cieľu cesty, stále sme nevideli žiaden podozrivý kopec, ale aspoň sivá krajina sa na bielu menila.

Na Štrbskom Plese nás privítalo ľudoprázdno, hustá hmla, dokonca aj sniežik poletoval. Cestou k Plesu sme špekuloval, že by sme sa mohli prejsť k Popradskému plesu. Ale o chvíľu sme museli riešiť iné, vážnejšie problémy. Chceli sme si najskôr zaplesať na Štrbskej vode. To sme však robiť nemali, zmeniť smer pochodu pri skoro nulovej viditeľnosti bolo veľkou chybou. Na úvod sme dokonca aj polozamrznutý kraj plesa zahliadli, ale v zápätí sme už blúdili spleťou bežeckých tratí a vyhýbali sa profesionálom, aj tým menej zdatným bežkárom, našťastie bez ujmy na zdraví. Po ťažkom boji sme sa prebrodili na hlavnú cestu, niekde pri skokanských mostíkoch. Odbočku na Popradské Pleso sme už dávno minuli.

Trochu sme kukali na skokanov, ako sa vynárali z hustého mliečka, potom zase na rýchlo pribúdajúce kvantá lyžiarov dole pod Soliskom. Posilnili sme sa, niečím tekutým, čo vyhlásili za čaj a vybrali sme sa v ústrety novým objavom po zasneženom lesnom chodníku. Ja som si smelo vykračovala so svojou kabeločkou, drahý za mnou pokrivkával a strašil ma medvedmi. Po zrelej úvahe som mu sebavedomo vysvetľovala, že medvede v zime spia. Našťastie až po návrate domov som sa dozvedela, že to nemusí byť stopercentná pravda. Občas sme streli aj nejakých karika-turistov, podobne vyzbrojených ako my, ale aj profesionálov s originál zimným turistickým výstrojom. Pomaličky sme si šľapali, kochali sa hustým lesom s bielymi čiapkami, ktorý odolal tatranskej tragédii a ja som stále vyhľadúvala nejaké vrcholky. Až neskôr, keď sme vyšli nad úroveň lesa, nás čakal malý bonus. Na pás sekúnd sa pred nami otvorilo nebo, aby nás presvedčilo o tom, že sme naozaj v Tatrách. Naskytol sa nám pohľad pre bohov, na malú chvíľu, kým závoj hmly zatiahol svoju oponu sme videli majestátne tatranské štíty, pokryté bielou perinou. Len stáť a dýchať a natáčať nemý film, k nezabudnuteľným spomienkam.

Po úspešnej misii sme sa vracali do základného tábora, veď dôkaz, že sme ozaj vo Vysokých Tatrách sme mali starostlivo zaznamenaný na foťáku. Určite sme si zaslúžili obed v kolibe, dokonca za celkom kresťanské ceny a vyrazili sme spať do hotela, unavení, vymrznutí ale spokojní.

PS: Ešte bude záver