Kuba

Kuba, Kuba, naša vysnívaná dovolenka, darček od môjho manžela k mojej štyridsiatke .
Čo – to sme si naštudovali, čo – to sme sa popýtali. Zbalili sme veľké kufre, deti odovzdali starým rodičom, psíka jeho cvičiteľovi a vybrali sme sa za hranice všedných dní. Sami dvaja...

Dlhá, predlhá cesta na opačný koniec sveta. Z Viedne hodinový let do Berlína, tam 3 hodiny pauza a pred nami 10 hodín letu s cieľom Kuba – Varadero.
Unavení, ale plní očakávania vystupujeme z lietadla – a čo to? Prší! Padol mýtus. Na Kube nie je večné leto. O tom sme sa počas nášho pobytu presviedčali pravidelne. Teploty 20 – 26 stupňov, vietor, občasný dáždik, studený Atlantik. Cez deň krátke rukáviky, plavky, sandálky, večer veru aj svetrík. Ale nič to, aspoň sme sa nespálili .
Prvé, čo ma na Kube ohúrilo, boli staré veterány. Množstvo starých áut – buicky, cadillaky, volkswageny, fordy..., nádherné staré kúsky! Na nové autíčka nie sú peniaze a povolenie, tak si staré reparujú, natierajú... Čo šikovnejší pochopili, aká je to pre turistov atrakcia a prevádzkujú ich ako taxíky.
Ďalšie, čo ma pozitívne šokovalo, bola pestrosť, farebnosť Kubáncov. Od najtmavších černochov až po bledučkých belochov. Všetky možné farebné kombinácie, kde - tu s prímesou indiánskych predkov. Na ostrove sa v jeho histórii premlelo množstvo národov a každý zanechal svoju stopu. A všetci spolu žijú, pracujú, priatelia sa, sobášia sa... farbu neriešia.
Na Kube je socializmus. So všetkým, čo tento režim obnáša, so všetkým, čo sme zažili aj my, s mnohým, o čom nemáme šajnu. Režim je prísny, tvrdý, bežný občan je pravidelne podrobovaný kontrole v práci, na ulici, v súkromí. Generácia vo veku našich rodičov je s režimom stotožnená, zažila jeho začiatky, obdivuje jeho „prednosti“, Fidel je na piedestáli. Naša generácia – štyridsiatnici, sa do režimu narodili a proste ho prijímajú. A mladí ho majú v paži. Toť informácia od sprievodcu.
Režim okrem kontroly znamená mimoriadne nízke platy, ľudia preto hľadajú hocijaké možnosti na vylepšenie svojej finančnej situácie. Jedným zo zdrojov príjmu sú aj úplatky. Platia sa všade a za všetko. Aj za pekný pohľad .
Režim znamená aj nedostatok akéhokoľvek tovaru, prídelový systém na potraviny na obuv, na hračky... Pre Kubánca je vzácnosťou obyčajné mydlo či pero. Na značkové tenisky pracuje mladý sprievodca turistov celý mesiac.
Režim znamená zlá bytová situácia. Nemožnosť voľne obchodovať s bytmi, byty sa dostávajú, či dedia podľa stanovených kritérií. Kvôli bytom sa sobášia a rozvádzajú.
Režim znamená obmedzené možnosti cestovať. Niežeby nesmeli, ale nemajú za čo. Každý pohyb mimo vlastného teritória je monitorovaný a ak sa aj Kubánec vyberie na cesty, hneď je kontrolovaný: za čo cestuje? Odkiaľ má na to financie? Preto väčšina Kubáncov pozná svoju vlasť len z hodín zemepisu.
Toto ale platí len pre domácich. O nás turistov je postarané kráľovsky. Dovolenkujeme na Varadere, najznámejšej a najkrajšej pláži Kuby. Mimochodom, je oddelené špeciálnym prechodom s kontrolou a domáci sem môžu prísť len ak sú tu zamestnaní, či majú nejaké zvláštne povolenie.
Bývame v nádhernom hoteli postavenom v koloniálnom štýle, priamo pri pláži. Krásne prostredie, bazény, bar, SPA, reštaurácie a la carte, nočný bar, piano bar, pedikúra, manikúra, tenis, squash, biliard, stolný tenis, každý večer program..., neďaleko hotela úžasné golfové ihrisko, priamo pod palmami...koľká to romantika!
All inclusive so všetkým, čo k tomu patrí – jedlo, pitie tečie potokom....
Aké ťažké pre obsluhu, keď si predstavia skromnosť u nich doma...
Nuž čo, užívame si, spolu s drvivou väčšinou osadenstva z Kanady, s pár Rusmi, Nemcami... Slovákov ako šafranu. Zrejme sú v iných hoteloch.
Ale toto nie je skutočná Kuba. To je ilúzia.
Skutočná Kuba je za bránami hotela, za prechodom na Varadero. V Havane, vo vnútrozemí, v obyčajných mestách.
Havana - mesto plné paradoxov. Domy z čias kolonizácie, ešte na nich vidno, aké boli pôvodne krásne. Dnes sú to ruiny. Zaujímavé pamiatky, historické, kultúrne, oproti nim polorozpadnuté domy. Ich obyvateľov to veľmi netrápi, v domoch trávia pramálo času, väčšinou sú vonku, v uliciach. Stretávajú sa, nahlas a rýchlo rozprávajú, smejú sa a ...tancujú! Stačí len začuť hudbu a už sa vlnia. Mladí, starí, zdraví, chorí, muži, ženy, deti... rytmus majú v krvi!
Havana – mesto Ernesta Hemingwaya. Hotel, v ktorom býval pri svojej prvej ceste na Kubu. Jeho obľúbené krčmy La bodegita – tu si dával obľúbené mojito, La floridita- sem chodil na daiquiri. Miesta, kam s obľubou vodia sprievodcovia turistov, miesta, kde vám krčmári radi a za drahé peniaze namiešajú Hemingwayov nápoj. A vy na chvíľku radi prepadnete ilúzii, že je pán Hemingway vedľa vás...
Havana – mesto starých áut, drožiek, túlavých psov, žobrákov...
Vidiek je pokojnejší. Staré koloniálne mestečko Trinidad dýcha históriou, pri prehliadke starých domov s pôvodným nábytkom, fotografiami, listinami priam cítite roky dávno minulé. Aj tu však oproti takejto kráse stojí realita dneška. Domy – ruiny, splašky na ulici, dookola odpadky, neporiadok.
Priam idylicky pôsobia deti v školských rovnošatách, škoda však, že v škole niet čím písať...
Pohľad do triedy vo mne vzbudil spomienky na múzeá slovenskej dediny.
Na stenách budov ošúchané nápisy – revolúcia, socializmus...
A všadeprítomné portréty Castra a Che Guevaru – idolov národa.
Ale Kuba, to je aj Karibik. Na výlete malým lietadielkom – let v búrke je iné dobrodružstvo, vážení! – a katamaránom sme si vychutnali teplučké Karibské more aj jeho podmorskú krásu. Nohy po členky zaborené do bielučkého piesku, pláž plná paliem – nádhera ako z gýčovej fotografie.
Na maličkom ostrove sme v nemom úžase obdivovali voľne žijúce leguány, nutrie, maličké krabíky, obrovské mušle. Teda – podaktorí v nemom úžase, našli sa však vo výprave aj barbari, ktorí potrebovali chytať leguány za chvosty, strašiť pokojnú nutriu, urobiť si zásobu mušlí do domácej zbierky. To mi bolo chvíľami smutno...
Námorníci na katamaráne nám pripravili famózne langusty. Dobrota krásna, oranžová.
To však bolo jedno z mála príjemných prekvapení kubánskej stravy. Ináč sú ich jedlá pomerne jednotvárne, nevýrazné. Polievočky slabo ochutené, fajná ale bola ich typická polievka z tmavej fazule – podávajú ju s ryžou. Dobré meno kubánskych kuchárov zachraňovali palacinky, vafle, flambované ovocie. To ale asi bežná kubánska mama doma nevyrába...
Pobyt sa chýli ku koncu, čím tak obdarovať svojich blízkych? To je problém. Na výber máte cigary, biely či tmavý rum, prípadne kávu. To je kubánsky národný poklad.
Miestne koreniny, syry, vínko, čokoláda? Zabudnite.
Miestne výrobky, šperky, suveníry? Nuž...
Kuba je krásna. Chudobná, skromná, s nádhernou prírodou a príjemnými ľuďmi.
Ten dlhý, predlhý let tam aj späť stál za to.