Už ste niekedy jedli kuracie stehienka na senegalský spôsob?

Hmm, poviem vám, je to pochúťka, po ktorej sme si na poslednom školení priamo v priestoroch školy oblizovali prsty všetky do jednej z prítomných. Hanba-nehanba, dokonca sme si naložili aj zo trikrát, čo sme sa tej dobroty nevedeli dojesť. A pritom recept vyzerá byť úplne simple, teda nenáročný, čo sa prípravy a času týka. Dobrotou nás do kolien dostala naša senegalská kolegyňa.

Ak sa mi podarí jej interpretácia aspoň spolovice napodobiť i u mňa doma, čiže ak budem s výsledkom spokojná, určite ho raz zverejním. Ale teraz pridám ďalšiu správu z Hamburgu, aby som do zatiaľ nekompletnej zostavy doplnila i jeho očarujúce miesta. Tie, ktoré oslovili mňa.

Deň štvrtý, turistický

Keď bude syn starší a objaví v sebe záujem o dejiny, biológiu, prírodopis či chémiu, môžeme (v závislosti od počasia) začať chodiť i pravidelne a cielene do múzeí, ale keďže podľa predpovede nás opäť očakával jeden horúci, slnečný deň, vybrali sme sa na potulky popri Labe. Naša cesta začala v prístavisku, kde sme nasadli - ako už isto tušíte - na turistami obľúbenú loď 62, samozrejme, s fotoaparátom v pohotovosti. Preplachtili sme okolo zastávky Fischmarkt a vystúpili na tej nasledujúcej - Dockland.

   Vyštverali sme sa na 3D-kosoštvorec, v útrobách ktorého sa nachádzajú kancelárie a cestou dolu sme pridali do kroku, aby sme stihli nastúpiť na ďalšiu blížiacu sa 62-jku. Previezli sme sa iba jednu zastávku, do Övelgönne.

 

 

 

  V Övelgönne, bývalej rybárskej dedine, sa nachádza priamo v prístavisku múzeum s historickými loďami. Niektoré exponáty sú voľne prístupné, o čom svedčia infotabuľky pred nimi. Či sa dá ísť na lode, netuším, bo my sme sa rovno vydali na výletný chodník popri rieke ku ďalšej zastávke Teufelsbrück - zo začiatku pozdĺž rôznych reštauračných zariadení a pieskovej pláže. Všimla som si, že plávanie je tu na vlastnú zodpovednosť (kvôli vlnám, ktoré vytvárajú prechádzajúce lode), ale nie je vyslovene zakázané.

  Dokonca som zazrela i pár plavcov, čo značí, že rieka musí byť dostatočne čistá, nezávadná. Cesta pre chodcov viedla ďalej medzi miestnymi domami a ich predzáhradkami pri vode. Niektoré stavby pochádzajú z 18.storočia. Presne takto si predstavujem príjemnú, oddychovú atmosféru na dovolenke. Bez ruchu veľkomesta... až na ten výhľad na opačnú stranu rieky, ktorý ma vďaka všadeprítomným žeriavom vždy vrátil do reality jedného z najväčších prístavov na svete.

 

 

 

 

 

Keď som v prvý deň strýka spovedala ohľadne zlej povesti počasia v Hamburgu, takmer urazene zahlásil, že to len ľudia radi zveličujú a pravda je iná, lepšia. Že Hamburg je síce veterný, ale vietor sa dá vydržať a ani s tým dažďom to nie je až tak hrôzostrašné, ako sa všade uvádza. Nuž neviem, my sme sa za nášho pobytu viac-menej škvarili na slnku, tak mu neobjektívne (tj. s prihliadnutím na celkový počet dní v roku) dávam za pravdu - ak teda nerátam búrku v prvej tretine druhého dňa, ktorá zdevastovala mesto... Podľa toho znelo i hlavné heslo výletu: hľadaj tieň!

 

 

 

 

 

 

 

  A hľadajúc sme sa pomaličky prepracovali na zastávku autobusov v Teufelsbrück. Nasadli sme na rýchlobus 36, tentokrát smer Blankenese. Už doma som si prečítala, že sa jedná o najfajnovejšiu hamburskú štvrť. Na nete som si potom našla príslušné obrázky a bolo rozhodnuté. Aj do tohoto bývalého rybárskeho mestečka určite zavítame! A nielenže sme zavítali, ja som sa doň okamžite na prvý pohľad zaľúbila!!! Odteraz keď sa ešte niekedy dostanem na sever republiky, chcem bývať IBA a LEN v tejto lokalite! Istotne má i nádherné počasie svoj podiel na tom, ako som sa cítila, sťa by ma preniesli z dovolenky v rušnom veľkomeste do idylky ako z katalógu!!!

  Ale pekne po poriadku: keď sme vystúpili na konečnej 36-stky, vytiahla som z ruksaku mapku mestečka, aby sme sa čo najkratšou cestou dostali dolu ku brehu Labe. A vtedy som po prvýkrát objavila okružnú trasu minibusu 48, prezývaného aj "Bergziege" (= horská koza). Zhodli sme sa so synom, že jeden celý okruh na kolesách je asi tým najlepším riešením a s platným lístkom si predsa môžeme dovoliť okruhov i desať, než sa rozhodneme, ktorým smerom sa vydáme po vlastných. No pri pohľade na nádheru všade navôkol som nevydržala dokončiť ani ten prvý okruh.

 

Dolu pri pláži som celkom nečakane zavelila `vystupujeme´ a prekvapenému Michaelovi nezostalo nič iné, len ma rýchlo nasledovať. Vonku na čerstvom vzduchu mi vraví: - Mama, všimla si si? Všetky zastávky sú tu zakončené príponou -schodové!

Veď áno, nenadarmo sa celá štvrť volá Treppenviertel.

  - A čo ďalej? - spýtal sa unavene. Nuž ďalej sme sa nechali viesť očami a schodmi. Sľúbila som mu, že v najbližšej kaviarničke sa osviežime, posilníme. Iba ju musíme nájsť. Podarilo sa až na druhý pokus. Kaffeegarten Schuldt. Najprv som jej nenápadný nápis považovala za nejakú "chybu v programe" a prešla kolo neho bez povšimnutia. Zvažovala som, či sa ako tá prvá niekam presťahovala a na pamiatku po sebe zanechala iba dve vyblednuté fotografie. Nebyť nejakých iných turistov, ktorí sa pustili do schodov v smere šípky, neochutnali by sme jej ponuku, tak dobre bola ukrytá medzi zeleňou a terasami. Zdá sa, že je na okolí inak dobre známa a obľúbená.

  Praskala vo švíkoch a čašníci sa veru zapotili pri obsluhe, ale nám v tom momente absolútne neprekážalo, že sedíme a čakáme, čakáme, čakáme (kým sa dostaneme na rad)... a vdychujeme aspoň atmosféru, keď už nieto do čoho zahryznúť. Nakoniec sme sa dočkali i chutného XXL-koláča a ľadových nápojov.

 

 

 

 

 

 

 

 

 

 

Chvíľu sme sa ešte prechádzali slnkom zaliatou Štvrťou schodov, potom nasadli na bus 48 a spoza jeho okien som tak trochu závidela šťastlivcom na pieskovej pláži dolu pri Labe, ktorí si pobyt zarezervovali práve tu. Tentokrát sme úspešne dokončili celú trasu, pričom som sčasti zahliadla i park na druhej strane kopca. Ďalší prieskum som s ťažkým srdcom vzdala a s ohľadom na juniora nastúpila na rýchlobus 36, smer mesto. Aj som bola rada, že krátko pred cieľom stojíme v nekonečnej zácpe. Michael si aspoň fajn zdriemol a ja som cez sklo pofotila trochu Reeperbahn.

((Do Blankenese sa dostanete minimálne dvoma spôsobmi - S1-tkou, čo sme nestihli vyskúšať alebo rýchlobusom (Schnellbus) 36. Druhú možnosť som zvolila, lebo ju odporúčali v sprievodcovi a neľutujem. Pripadala som si ako na VIP-špeciálnej jazde lesoparkom s prekrásnymi vilami. Presťahovať sa raz do Hamburgu a približne tieto miesta sa nastopro stanú mojim trvalým bydliskom! Okolie som fotila už iba za jazdy z autobusu, veď asi 10 predošlých km pešej chôdze a v tých horúčavách nás dokonale zničilo a my sme plánovali ešte prechod starým tunelom pod Labe. Nuž sme si museli správne rozložiť zostávajúce sily.))

 

 

 

 

Vystúpili sme pri Binnenalster, prešli arkádami a od radnice sa zviezli nanovo U3-jkou ku Alter Elbtunnel (hneď za Landungsbrücken).

Keď v roku 1911 sprístupnili tento tunel, písali o ňom ako o technickej senzácii. Bol potrebný, pretože stále viac ľudí pracovalo na druhej strane v prístave a loďky ich prepravu prestali zvládať. A tak mestský senát rozhodol, že sa otvorí iná cesta. 500m dlhá a priamo pod Labe. Hoci sa tunel používa i v dnešnej dobe, v roku 1975 ku nemu pribudol ešte jeden, modernejší. Lebo aj rozmery áut sa časom zmenili... Vrámci našej návštevy veľké výťahy obsluhoval Liftboy. V tuneli je sviežo, ale sveter to istí. Alter Elbtunnel určite patrí ku povinnej obhliadke Hamburgu.

Komentáre

no počuj, teraz som ale fakt zvedavá. To kurča je na veľa, veľa cibuli robené? Našla som len jeden recpet zatiaľ, tak neviem, či je to to isté

ano, vela cibule Úsmev

krásne opísané zážitky, až má človek chuť vycestovať. Dúfam, že recept bude čoskoro :)

 

dakujem Úsmev aj ja dufam, ze recept bude coskoro... hoci mozno az po nastavajucich prazdninach

Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.