Pán Boh zaplať za každý pekný deň.Mali by sme byť vďační. Po tom arkticky mrazivom a ufučanom týždni ako balzam na dušu som počúvala predpoveď NULA. Ach, ako rajsky to znie. "Plánuješ lyže?" pípa mi Messenger. No neplánovala som už nejak, marec v kalendári a ja už začínam chodiť do garáže a hladkať bicykel, prihovárať sa mu potichu, že ešte chvíľočku, a ide sa na to. Ale tak prečo nie? Plány veľké a ešte väčšie. Piatok večer náladička dobrá, rozvrh na sobotu, aby v nedeľu som mala fraj od mojich chlapov. Fráza "ešte uvidia, či sa im chce na lyže" u nás sa chápe ako "nie nejdem", lebo u mňa platí heslo - "nechceš? nechceš? NECHAJ TAK!), mäso sa rozmrazuje, kvasnice na koláče ready, prádlo vypraté, vysávač nachystaný, aby som všetko postíhala. 22,30 som zhrmela z postele - zaspala som nad knihou podvečer - s krikom, že vážne by toho internetu na piatok večer stačilo a vovalila sa do izby za mladším deckom. To evidentne spalo už hodnú chvíľu o čom hovoril vyplašený pohľad a červené líca. Moc červené. Máknem mu čelo - horúčka. Hľadám posledný paralen a nervózne zaspávam, aby som sa o polnoci budila a kontrolovala ho. Teplota ustúpila. V sobotu nadránom sa mi dohrnie do postele, že ho hlava bolí. Horúčka naspäť - mierna. Celé doobedie chodím ako v mrákavách - už si moja dolyžovala. Aj slzu som jak malá uronila, lebo ja som sa TAK TEŠILA! Poobede 38, pohľad sklenený - "mami choď zajtra lyžovať, ja budem v pohode". No zlatý. O druhej píšem SMS - ruším moje nedeľné lyže. Vybaľujem batoh na skialp. Ráno vstane decko umrnčané - ešte hlava bolí, ale teplota fuč. Doobedie chlap vidí, že som nervózna, aj by ma na tie lyže poslal, ale nejak nie je s kým už a je neskoro. Vtom na FB status - "hurá turistika". Jakoby mne to niekto napísal. Že moja nenervač, nezúfaj - ešte nie je nedeľa tak úplne pasé.A tak o pol jedenástej strieľam povely jak generál - guláš v chladničke, polievka na variči, koláč na stole, decko staršie dostáva povel hoď sebou (prevrátenie očí - mne sa nechceeeeee - prevrátenie očí - musím? - prevrátenie očí), balím ruksak - tenšie bundy, rukavice z lyží, okuliare z biku, termoska, úplatkovo marsku. Otrávený syn vychádza von dverami a ja odomykám auto. Po cca 20 minutách cesty sa mu "taká turistika" začína páčiť. V Trenčianskej Závade neviem, kde zaparkovať, aby som sa dostala na náučný chodník. Má 8,5km - to do 3 hodiniek reku dáme (popis k mape +-4 hodiny, ale my sme borci, my to dáme). Snáď. Zem je ešte zamrznutá, snehu už veľa nie, slniečko svieti, vetrík už nefúka. Čo viac si priať? Už len to miesto kde zaparkovať! Naveľa som našla reštauráciu - gazdovstvo. Otrávenosť synova stúpa, moje nadšenie klesá, tlak sa mi dvíha. Aha! Rozhľadňa. 20 minút chôdze. Oj to dáme. A tak sa pýtame "kudy tudy". Nejak matne nás naorientovali. Ideme okolo koníkov, kravičiek - takých hipsterovských chlpatých, nie takých klasicky fľakatých, stretáme pána, sľubuje srnky. Ani nie po 20 minutách, miliónkrát "už tam budeme?" sme sa kopčekom vyštverali, rozhľadňu našli. Taká dedinská nedeľne vychádzková. Na všetky strany aj s popisnými tabuľami, čo na ktorú stranu vidno. A keďže práve odzvonili koniec kostola a ja nemám ešte dosť, začneme blúdiť lesom. Konečne zábava pre syna - nájde si priateľa - konár cca 4 metrový a evidentne má ešte sily dosť, lebo ho vlečie za nami kus cesty. Keď som mu konár zakázala, tak urve kus ľadu a nosí ten. Evidentne som spravila chybu - mala som mu hneď na začiatku dať niesť ruksak. A tak kráčame lesom, krásnym, zasneženým, zisťujem, že to čo som považovala na stromoch za chodníkové značky budú asi značky o výrube. 
Mierna panika, keď dochádzame niekam, kde som čakala niečo iné a chodníček sa stráca. Ale tak predpokladám, že pri orientačnom behu by som sa až tak nestratila a z hubárčenia mám čo to odsledované. Tak sa nejak po stopách srniek ( nie nebol to nesquick, boli to bobky 
) dostávame na čistinku pri rozhľadni po druhý krát a už sľubujem sebe kávu a synovi čokoládu. Cestou späť zisťujem, že som ľahšia ako som čakala a namrznutý pancier na naviatom snehu sa nielen podo mnou nepreborí ako očakávam, ale ma pekne nesie vpred. Sám od seba. Lebo nohy mi letia vpred a ja pristanem na zadku jak mech. Synáčisko sa rehoce a odpúšťa matke jej nápad vytiahnuť ho do prírody. Chvíľu posedím, odskúšam koleno, zvizualizujem si zlomeninu, vymažem obraz, ešte raz skúsim koleno a ide sa naspäť.Nakoniec výlet dopadol, dieťa prežilo, mne nervy nepraskli a z nedele čo mala byť super mega brutál lyžiarska bola taká pohodová, kedy som utužila hlavne svoje a synove nervy, lebo však 3 hodiny bez wifiny s matkou chce svoje. Ak by ste niekedy zablúdili na ten smer, stavte sa. Je to skôr prechádzka ako turistika. Ale hlavne sa hýbete a vyventiluje to výborne hlavu.No a ja sa na ten náučný chodník ešte chystám. A už mám aj inú parťáčku - tá sa hlavne teší už teraz.Bobky boli konské a evidentne srnčacie. Ja sa zas pustím hocikde aj sama. A potom si nadávam . Na druhej strane - mala som zapnutú aplikáciu na meranie trasy s mapou, tak vždy sa to dalo vypnúť a pozrieť ako veľmi sme sa odklonili. V lese v zime sa teraz dobre orientuje - veľa tých stôp nie je - takže buď sme šli po chodníčku, alebo by sme sa vracali po vlastných stopách.
A marska to nebola ani fajčiarska ale ani "normálna". Bola proteinová a aj tak sme ju nenačali - zaslúži si ju len ten, čo dá nad 8 km. Bola "len" varená čokoláda a koláče.
Ešte sa hodlám ho niekam vytiahnuť. Len aby tá marska nebola už preexpirovaná, kým my tých 8km dáme .
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Parádny výlet ste mali, taky ako sa na mamu patrí, aj kus adrenalínu pred výletom, hundrania, nervov, kus blúdenia a k tomu skvelý deň v prírode na vyľuftovanie, aj syn sa prekonal. 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Velice pekne ďakujem za pozvanie. Kedysi by som za socializmu minimálne víza naň dostala, keď takto pekne verejne si ma zavolala. 
Ja bych aj šla. Keď ma to tu prestane baviť a budem hlavu potrebovať vyvetrať, tak prídem. Aj s láskami s kolesami.
Lyžovať sa kam chodí?
Ale na bike to vyzerá u nás už nádejne - cez víkend že okolo 10, to už neni problém. Len tie cesty, nech mi niekto pozametá od štrku, lebo sa skydnem na zákrute. Ja som už aj trasy si vymyslela kam sa pôjde, všetko naplánované.
Ale sranda je, že keď som sa rozprávala so spolužiakom zo strednej o skialpoch, tak hovorí, že však to neni problém s niekým ísť. No reku TO JE PROBLÉM. Pre ženu. A aký! Tak ma ukľudnil, že keď si dáš helmu, že je jedno či si chlap či žena.
Keď prídeš na dlhšie na Slovensko daj o sebe vedieť. V Považskej som na biku síce ešte nebola, ale v Púchove hej a to už nie je ďaleko. Ha! Mám cieľ - do júna idem robiť kondičku, aby som dala Považskú v nejakom rozumnom čase.
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Vieš čo mi ešte napadlo? Že prečo tí ľudia toľko o chorobe hovoria a ty nie.
No lebo si zdravá ako repa z toľkého pohybu 
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
Čul som s tou Marienkou z 12tich mesiačikov zmätená. To sa ako mení furt či jak?
Idem to pozrieť ako je to ďaleko a naplánovať. Cez víkend 12!!!!!
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
- Ak chcete komentovať, tak sa prihláste alebo zaregistrujte
jááj, keď ja vekom ošľahaná si zjevne pod marskou predstavujem niečo ale že úplne iné
A teda, je nemám odvahu sa takto pustiť do lesa. Ani pár metrov nad bytovkou .... A keď by som videla bobky, isto by som uvažovala o tom medveďovi, čo sa prebudil kdesi na Štrbskom plese, či kde sa túlal popod lyže.