Závada - rozhľadňa

 Pán Boh zaplať za každý pekný deň.
Mali by sme byť vďační. Po tom arkticky mrazivom a ufučanom týždni ako balzam na dušu som počúvala predpoveď NULA. Ach, ako rajsky to znie.
 
"Plánuješ lyže?" pípa mi Messenger. No neplánovala som už nejak, marec v kalendári a ja už začínam chodiť do garáže a hladkať bicykel, prihovárať sa mu  potichu, že ešte chvíľočku, a ide sa na to.
 
Ale tak prečo nie? Plány veľké a ešte väčšie. Piatok večer náladička dobrá, rozvrh na sobotu, aby v nedeľu som mala fraj od mojich chlapov. Fráza "ešte uvidia, či sa im chce na lyže" u nás sa chápe ako "nie nejdem", lebo u mňa platí heslo - "nechceš? nechceš? NECHAJ TAK!), mäso sa rozmrazuje, kvasnice na koláče ready, prádlo vypraté, vysávač nachystaný, aby som všetko postíhala.
 
22,30 som zhrmela z postele - zaspala som nad knihou podvečer - s krikom, že vážne by toho internetu na piatok večer stačilo a vovalila sa do izby za mladším deckom. To evidentne spalo už hodnú chvíľu o čom hovoril vyplašený pohľad a červené líca. Moc červené. Máknem mu čelo - horúčka. Hľadám posledný paralen a nervózne zaspávam, aby som sa o polnoci budila a kontrolovala ho. Teplota ustúpila. V sobotu nadránom sa mi dohrnie do postele, že ho hlava bolí. Horúčka naspäť - mierna. Celé doobedie chodím ako v mrákavách - už si moja dolyžovala. Aj slzu som jak malá uronila, lebo ja som sa TAK TEŠILA! Poobede 38, pohľad sklenený - "mami choď zajtra lyžovať, ja budem v pohode". No zlatý. O druhej píšem SMS - ruším moje nedeľné lyže. Vybaľujem batoh na skialp.
 
Ráno vstane decko umrnčané - ešte hlava bolí, ale teplota fuč. Doobedie chlap vidí, že som nervózna, aj by ma na tie lyže poslal, ale nejak nie je s kým už a je neskoro. Vtom na FB status - "hurá turistika".
 
Jakoby mne to niekto napísal. Že moja nenervač, nezúfaj - ešte nie je nedeľa tak úplne pasé.
A tak o pol jedenástej strieľam povely jak generál - guláš v chladničke, polievka na variči, koláč na stole, decko staršie dostáva povel hoď sebou (prevrátenie očí - mne sa nechceeeeee - prevrátenie očí - musím? - prevrátenie očí), balím ruksak - tenšie bundy, rukavice z lyží, okuliare z biku, termoska, úplatkovo marsku. Otrávený syn vychádza von dverami a ja odomykám auto. Po cca 20 minutách cesty sa mu "taká turistika" začína páčiť.
 
V Trenčianskej Závade neviem, kde zaparkovať, aby som sa dostala na náučný chodník. Má 8,5km - to do 3 hodiniek reku dáme (popis k mape +-4 hodiny, ale my sme borci, my to dáme). Snáď. Zem je ešte zamrznutá, snehu už veľa nie, slniečko svieti, vetrík už nefúka. Čo viac si priať? Už len to miesto kde zaparkovať! Naveľa som našla reštauráciu - gazdovstvo. Otrávenosť synova stúpa, moje nadšenie klesá, tlak sa mi dvíha. Aha! Rozhľadňa. 20 minút chôdze. Oj to dáme. A tak sa pýtame "kudy tudy". Nejak matne nás naorientovali.
 
Ideme okolo koníkov, kravičiek - takých hipsterovských chlpatých, nie takých klasicky fľakatých, stretáme pána, sľubuje srnky. Ani nie po 20 minutách, miliónkrát "už tam budeme?" sme sa kopčekom vyštverali, rozhľadňu našli. Taká dedinská nedeľne vychádzková. Na všetky strany aj s popisnými tabuľami, čo na ktorú stranu vidno. A keďže práve odzvonili koniec kostola a ja nemám ešte dosť, začneme blúdiť lesom. Konečne zábava pre syna - nájde si priateľa - konár cca 4 metrový a evidentne má ešte sily dosť, lebo ho vlečie za nami kus cesty. Keď som mu konár zakázala, tak urve kus ľadu a nosí ten. Evidentne som spravila chybu - mala som mu hneď na začiatku dať niesť ruksak. A tak kráčame lesom, krásnym, zasneženým, zisťujem, že to čo som považovala na stromoch za chodníkové značky budú asi značky o výrube. Váľam sa od smiechu po podlahe 
Mierna panika, keď dochádzame niekam, kde som čakala niečo iné a chodníček sa stráca. Ale tak predpokladám, že pri orientačnom behu by som sa až tak nestratila a z hubárčenia mám čo to odsledované. Tak sa nejak po stopách srniek ( nie nebol to nesquick, boli to bobky Veľký úsmev) dostávame na čistinku pri rozhľadni po druhý krát a už sľubujem sebe kávu a synovi čokoládu.
 
Cestou späť zisťujem, že som ľahšia ako som čakala a namrznutý pancier na naviatom snehu sa nielen podo mnou nepreborí ako očakávam, ale ma pekne nesie vpred. Sám od seba. Lebo nohy mi letia vpred a ja pristanem na zadku jak mech. Synáčisko sa rehoce a odpúšťa matke jej nápad vytiahnuť ho do prírody. Chvíľu posedím, odskúšam koleno, zvizualizujem si zlomeninu, vymažem obraz, ešte raz skúsim koleno a ide sa naspäť.
Nakoniec výlet dopadol, dieťa prežilo, mne nervy nepraskli a z nedele čo mala byť super mega brutál lyžiarska bola taká pohodová, kedy som utužila hlavne svoje a synove nervy, lebo však 3 hodiny bez wifiny s matkou chce svoje.
 
Ak by ste niekedy zablúdili na ten smer, stavte sa. Je to skôr prechádzka ako turistika. Ale hlavne sa hýbete a vyventiluje to výborne hlavu.
No a ja sa na ten náučný chodník ešte chystám. A už mám aj inú parťáčku - tá sa hlavne teší už teraz.

Mapa: 

Komentáre

jááj, keď ja vekom ošľahaná si zjevne pod marskou predstavujem niečo ale že úplne iné Veľký úsmevVeľký úsmev

A teda, je nemám odvahu sa takto pustiť do lesa. Ani pár metrov nad bytovkou .... A keď by som videla bobky, isto by som uvažovala o tom medveďovi, čo sa prebudil kdesi na Štrbskom plese, či kde sa túlal popod lyže.

Bobky boli konské a evidentne srnčacie. Ja sa zas pustím hocikde aj sama. A potom si nadávam Veľký úsmev. Na druhej strane - mala som zapnutú aplikáciu na meranie trasy s mapou, tak vždy sa to dalo vypnúť a pozrieť ako veľmi sme sa odklonili. V lese v zime sa teraz dobre orientuje - veľa tých stôp nie je - takže buď sme šli po chodníčku, alebo by sme sa vracali po vlastných stopách.

A marska to nebola ani fajčiarska ale ani "normálna". Bola proteinová a aj tak sme ju nenačali - zaslúži si ju len ten, čo dá nad 8 km. Bola "len" varená čokoláda a koláče. Veľký úsmev

Ešte sa hodlám ho niekam vytiahnuť. Len aby tá marska nebola už preexpirovaná, kým my tých 8km dáme Váľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlaheVáľam sa od smiechu po podlahe.

Parádny výlet ste mali, taky ako sa na mamu patrí, aj kus adrenalínu pred výletom, hundrania, nervov, kus blúdenia a k tomu skvelý deň v prírode na vyľuftovanie, aj syn sa prekonal. Áno

Balalajka, nechces sa prestahovat to k nam, sipresne moj Typ. Potrebujem taku babu akosi Ty, moj rocnik vela rozprava o chorobach, high cholesterol, a nebodaj by som volala svagrinu moj rocnik na lyzovacku, to asi sa zblaznila, takze som si zostala sama sebe priatelka. Uz my vsetci vyleteli z domu a teraz co? Sediet pri peci to nie ja. .Takze tri lahke vrstvy oblecenia , telefon , sluchavky a vybieram do hor niekedy aj na 4 hodiny. Tiez v garazi hladkam ocamy bicycle, a hovorim im any este chvilu vydrzali. Ale ten cas sa tento rok akosi predlzuje. znova napadol sneh a mrzne ale I don't care prejdem sa aspon 10 km. V pohode, zmenila som phone company, satelit Wi-Fi unlimited, idem, idem a rozpravam mozno 2 - 3 hodiny so sestrou v Povazskej, neuveritelne. U mna 13 sta u nej 19 , kecame ako keby bola so mou.

Velice pekne ďakujem za pozvanie. Kedysi by som za socializmu minimálne víza naň dostala, keď takto pekne verejne si ma zavolala. Chichocem sa

Ja bych aj šla. Keď ma to tu prestane baviť a budem hlavu potrebovať vyvetrať, tak prídem. Aj s láskami s kolesami.

Lyžovať sa kam chodí?

Ale na bike to vyzerá u nás už nádejne - cez víkend že okolo 10, to už neni problém. Len tie cesty, nech mi niekto pozametá od štrku, lebo sa skydnem na zákrute. Ja som už aj trasy si vymyslela kam sa pôjde, všetko naplánované.

Ale sranda je, že keď som sa rozprávala so spolužiakom zo strednej o skialpoch, tak hovorí, že však to neni problém s niekým ísť. No reku TO JE PROBLÉM. Pre ženu. A aký! Tak ma ukľudnil, že keď si dáš helmu, že je jedno či si chlap či žena. Veľký úsmev

Keď prídeš na dlhšie na Slovensko daj o sebe vedieť. V Považskej som na biku síce ešte nebola, ale v Púchove hej a to už nie je ďaleko. Ha! Mám cieľ - do júna idem robiť kondičku, aby som dala Považskú v nejakom rozumnom čase.

Vieš čo mi ešte napadlo? Že prečo tí ľudia toľko o chorobe hovoria a ty nie.

No lebo si zdravá ako repa z toľkého pohybu ÁnoMrkám

To mas pravdu, u nas v robote boli vsetci chory ale mna to akosi obislo. Stale si vyrabam kondicku, ked mame break, vsetci stoja pred dverami a fajcia a ja zasuvam okolo budov. Najprv sa so mna smiali ale teraz sa divaju na mna s respektom. Nevadimi, ze prsi, snezi alebo fuci vietor ako najaty musim ist outside. A pocasie tu byva velmi casto ako v rozpravke ked Marienka (Not sure about name) isla na jahody do 12 mesiacikov). To musis do Povazskej je tam nadherne , Maninska Uzina, kde som vyrastala je krasne, raj pre cyklistu, najprv stupaky a potom ides stale dolu. Dobra trasa z Maninskej az do Vrchteplej. Stavis sa v Kostolci, kde ucil v skole Peter Jelemnicky, teraz tam je nice restaurant, museum. Nadherna priroda, stoji za pokus.

Čul som s tou Marienkou z 12tich mesiačikov zmätená. To sa ako mení furt či jak? Váľam sa od smiechu po podlahe

Idem to pozrieť ako je to ďaleko a naplánovať. Cez víkend 12!!!!!

To, ze take fujavice su tu cez zimu na dennom poriadku. Ako v tej rozpravke. Nevem ci si videla niekedy vo filme ako si cez zimu vyvrtaju dieru rybari, postavia nad tym domcek, a chytaju ryby . To vlasne sa deje aj u nas na jazere Erie. Ked som to videla prvy krat tak som nemohla verit vlastnym ociam.
Zircon - This is a contributing Drupal Theme
Design by WeebPal.