Denník naničmamy

Celý tento mesiac ma čaká intenzívna práca doma za počítačom. Tak keď som niekde čítala o jednoduchom domácom osviežovači vzduchu, rozhodla som sa, že to vyskúšam. Veď zmiešať citrónovú kôru s niečím voňavým a nechať pomaly variť vo vode, kto by to nezvládol.

Pripravila som si malý kastrólik, okrojila citrónovú kôru, olámala rýmovník (alebo migrénovník? nerozoznám ich) zaliala vodou a dala na malý plameň variť. Predstavovala som si tú jemnú vôňu.

Párkrát som aj doliala vodu. Aj keď vôňa bola teda podľa mňa len v okolí hrnca. Ale furt som tomu dávala šancu.

Po dlhšej dobe som sa dostala do fitka.

Trochu zmien sa v ňom teda udialo. A jedna veľká na mňa čakala v šatni žien.

Kniha priania a sťažností.

Trónila aj s perom pred zrkadlom nejak tak záhadne a inšpiračne. Aspoň pre mňa.

Váhavo som do nej nakukla - predsa len som čakala, či to nebude nejaká súkromná kniha prianí a sťažností, ktoré si niekto zabudol. Či to nie sú nejaké súkromné reporty vesmíru. Dotkla som sa teplého obalu zo semišu, ktorý pripomínal na dotyk líce starých ľudí. Dýchlo na mňa teplo a šero,

Pozri v kuchyni pred seba.

Áno - sú tam. Aspoň u nás. Zapackané horné poličky.

Sprvoti ma k tomuto blogu dokopala vlastne nápadom Daška.

Našla u nás v Trenčíne v Záložni mega poháre, ako ich opisovala. Tak krásne, že som sa na ne musela ísť mrknúť naživo, že či mne také náááhodou netreba. Bolo treba.

Aspoň som si tak myslela.

Neviem, či to fakt prichádza vekom. Alebo je to proste len známka nesústredenosti a snahy stíhať. Proste často niečo hľadám. Až by som povedala, že príliš často. Je síce pravda, že pri tejto činnosť aj nachádzam. Zvyčajne však iné veci, ako hľadám.

Och.

Ako mňa to bolííííí. Neskutočne.

Ale načím asik začať. Aj som chcela začať nejak lajt, že tam, kde sama nemám veľa čo upratovať a to v šuplíku s ingredienciami na pečenie. Ono sa to u nás zbehlo tak, že sa mi vyskytli mole v kuchyni koncom leta. Tak som trochu "upratovala". Otvorila šuflík a tam .....

Prázdno.

Ako keď já už nenájdem ani jednu jedinú čokoládu na varenie, čo vám budem hovoriť.

Nakupujem.

Nakupujem.

Nepečiem.

Aby sme si na začiatku vyjasnili, neni nič zlé na Vietnamcoch.

Mám ich rada. A ešte radšej ich kuchyňu. Takú pho polievočku. Num bo nam bo. Jarné závitky.

No, obed sa blíži.

No čo ti poviem?

Leto sa nám rozpolilo na dvoje a ešte raz napoly. Až zostala len jedna štvrtina z prázdnin. Aj do tej sme už zakusli. Márne školáci ignorujú plagáty so školskými aktovkami, márne sa odvracajú od zošitov a pier v obchodoch.

Ešteže my, dospeláci, to tak necítime, my sa môžeme narobiť sviatok - piatok, leto jeseň, všetko jedno.

Aj sa to už na chladných ránach dá cítiť, aj na večeroch, kde začala sa skôr spúšťať tma.