Denník naničmamy

Aby sme si na začiatku vyjasnili, neni nič zlé na Vietnamcoch.

Mám ich rada. A ešte radšej ich kuchyňu. Takú pho polievočku. Num bo nam bo. Jarné závitky.

No, obed sa blíži.

No čo ti poviem?

Leto sa nám rozpolilo na dvoje a ešte raz napoly. Až zostala len jedna štvrtina z prázdnin. Aj do tej sme už zakusli. Márne školáci ignorujú plagáty so školskými aktovkami, márne sa odvracajú od zošitov a pier v obchodoch.

Ešteže my, dospeláci, to tak necítime, my sa môžeme narobiť sviatok - piatok, leto jeseň, všetko jedno.

Aj sa to už na chladných ránach dá cítiť, aj na večeroch, kde začala sa skôr spúšťať tma.

Práve som sa orevala pri pozeraní Mama Mia II., ale o inom filme som chcela.  Už dávnejšie som zachytila, že natáčajú hraný Barbie film. Vraj napriek prevahe ružovej, hračkárským kulisám, by to mohlo byť aj voľačo serióznejšie.

Inak s mladšou devou som tých kreslených Barbie filmov celkom dosť videla a boli celkom fajn. Aj pointu mali ...

Tak sa nám emotívne začali prázdniny. Emotívne na všetkých frontoch.

Najviac ma dostali moji poslušní chlapčekovia, ktorí na prahu dospelosti sa naučili materi vravieť NIE.

Hnevám sa. Jedujem. Kričím a skúšam zvládnúť ešte aj ten stres od nich. Akoby iného dosť nebolo.

Mladší aj dojde, ja pokričím - "nie nie nie a ešte raz nie!" Vidím, že plač na krajíčku má. Ale nepustí. Hrdo bradu vystrkuje, päste v nohaviciach zatína, myslí, že to nevidím. Navrchu flegmoš, dnu to vrie.

A ja sa hnevám viac na seba ako na neho, lebo jeho zaťatosť obdivujem. To je chlap!

Postihla nás doma viróza. Lekár mailom naordinoval voľnopredajné lieky. Ja som už relatívne v poriadku, len mi ostal kašeľ. Tak som vyhrala cestu do lekárne.

Vypýtala som si kvapky, ktoré lekár napísal a zrazu mi lekárnička hovorí: "Vy ste v tejto váhovej skupine, však? Tak potom takto užívajte..." A čo vám poviem, trafila o hodne kíl menej, ako je reálne moja váha. Ani neviem, kedy naposledy som ja takú váhu mala, snáď niekedy pred 25 rokmi.

Fakt drobnosť, ale potešila

Raz za čas sa zvykneme s mladším synom vybrať počas víkendu na nákup. Ak mu treba voľačo sezónne doplniť, topánky, nohavice... Mám rada, tieto spoločné chvíle, pokecáme ..., občas aj niečo kúpime .... To zvyknem praktizovať aj s inými deťmi. Veľké obchodné centrum to vždy istí, zaparkujem a obchodov je tam dosť, takže je väčšia pravdepodobnosť, že voľačo nájdeme.

Pamätáte tú rozprávku O 3 grošoch?

O tom, že 1 groš požičiavate, 1 splácate a z 1 by ste mali žiť?

Tak bolo mi dopriate, len si to neuvedomujem, byť presne v tejto fáze. V jednej z najkrajších fáz vyrovnanosti života. Ešte stále smiem dávať a ešte stále smiem splácať.

Je úžasné sledovať, ako mi dospievajú deti, stavajú sa na vlastné nohy a pritom im môcť niečo podarovať na MDD. A je skvelé byť stále niekoho dieťaťom. Nie pre žltú sukničku pod koleno, čo sa mi točí, keď sa točím ja. Ani pre náramok farebných guličiek od mamy ku dňu detí.

Nemám rada tieto blogy oznamujúce úmrtia.

Ale nedá mi, lebo u Milky Zimkovej je to u mňa niečo iné.

Už roky som fascinovaná z jej tvorby. Tak ľudskej, živočíšnej, primitívne teplej a duše hojivej. A pritom tak lahodiaco čisto ženskej, plnej vášne, lásky, pochopenia. Je len málo žien, ktorých literatúra nielen jedného diela nechala vo mne taký odtlačok ako jej.