Denník naničmamy

Keď ešte môj otec žil, dostala som od neho niekoľko rád do života. Len tak medzi rečou. Alebo dvoma lyžicami polievky. Také tie dedinské skúsenosti, ktoré dal život.

Je to už veľmi dlho, čo tu otec nie je a ja si vždy, keď kupujem pivo na neho spomeniem.

No, je to divné, sám moc pivo nepíjal a domov sa asi ani nekupovalo. Len keď sa chystali nejaké veľké roboty. Pre majstrov. Keď náhodou bolo treba, tak sa utekalo s konvičkou do krčmy. Na čapované.

Jak sa tento rok blížilo leto, skontrolovala som zásoby v špajze a vyhlásila, že nie, tento rok ale naozaj nezaváram.

Teda, teraz nemyslím tak celkovo. O tom inokedy, aj keď tiež si myslím, že sú to zlaté časy.

Tento rok 18.decembra. Nie, nepomýlil sa. Iba mi splnil môj dávny sen z detstva. Kedysi v roku 2010 som na jeho základe splodila nasledujúci blog:

Píše sa rok 2025...

(alebo krátka predstava o zvolenej budúcnosti z jedného letného dňa o 15 rokov neskôr)

Tak znel oficiálny názov nášho tohtoročného vianočného gospelového a zároveň benefičného koncertu, ktorý sa konal minulú nedeľu. Môj prvý pred publikom v novom zbore, keďže minulý rok som v tomto období kvôli Michaelovi a jeho koncertom pauzovala.

Technika sa, našťastie, na poslednú chvíľu predsa len umúdrila, a tak sa nám podarilo širokému publiku nielen spríjemniť víkendový adventný večer, ale vďaka vystúpeniu sa na dobročinné účely vyzbieralo vyše 2200€.

Nejaký týžden dozadu sme mali možnosť zúčastniť sa zájazdu do Izraela. Súčasťou bola aj návšteva mesta Kána. Možno ste o tom počuli - Kána je miesto, kde Ježiš urobil prvý zázrak. Na svadbe premenil vodu na víno. Niektorí tvrdia, že to preto, elbo zobral na svadbu aj svojich učeníkov a tí sa údajne trochu viac zabávali. A tak bolo treba zachrániť situáciu Netuším, či to je pravda.

 ... odvtedy, čo ste sa modlili spolu so mnou ...

Ďakujem, že ste sa pridali, že ste boli v tých ťažkých časoch s nami... 

Mamka odišla, v danej chvíli, to bolo to najlepšie ...

Rozumom som si to zdôvodnila, len to dospievanie bez nej dlho bolelo, bolí ...

Vždy obdivujem dovolenkové fotografie, kde sú úzke uličky plné rôznych kvetináčov, a v nich rastliny všetkého druhu. Kvitnúce aj listové. Len tak voľne položené na ulici. Fascinuje ma to.

Nie je veľa dní, ktoré by som si pamätala tak, ako tento deň. Nielen dátum, ale presne si spomínam, čo sme robili. Presne si spomínam na ten okamih, keď sme v aute zachytili tú správu.

Prvý krát sme vtedy nechali malého, mal necelý rok, u svokrovcov a my sme išli pracovne do Banskej Bystrice. Cestou domou, už tesne pred zaparkovaním sme to začuli zo správ. Ešte sme tomu celkom neverili. Len ďalšia letecká katastrofa.

Pustili sme telku a začalo sa to valiť.

Nič už nebolo také, ako pred tým.

Všetko sa zmenilo.

Prečo by malo byť niečo jednoduché, keď nemusí. Rušný minulý týždeň vystriedalo iné zábavisko. A to som si myslela, že so školou bude viac pokoja, aspoň teoreticky. 

Už v nedeľu sa najmladšia deva  sťažovala na bolesť hrdla, Začala som hneď fázu kurírovania, už sa poznáme. Teplotu nemala, nejak sme dúfali, že to rozchodí, lebo pri histaminovej intolerancii sa vie hrdlo ozvať častejšie ..., tak šla v pondelok do školy.