Denník naničmamy

Rozhodla som sa, že upratovanie v duši začnem v upratanej spálni. Ja viem upratovanie je pre mnohé z vás úplna samozrejmosť. Pre  mňa nie, pre mňa je to obrovská udalosť. Však dnes aj veľký sviatok bol. Keď mňa kopne múza a ja sa pustím do veľkého upratovania..., to treba bielou kriedou do komína zapisovať.

Výnimočne manžel doviezol domov najmladšiu devu aj syna zo školy. Ako dobre, ušetrila som si behanie po horúčavách. Nepomohlo mi to veľmi, prvú hodinu som devu volala menom staršej dcéry, nezvyknem. Mladší syn mi radostne oznámil, že zajtra ide na trojdňový výlet. Paráda úplne sme  na to obaja zabudli. O štvrtej som začala zhľadúvať špinavé veci, ktoré by sa zišlo vybrať. Však vonku horúco, snáď ešte poschnú. Okolo pol šietsej mi MM hlási, že práčka  bliká. Však jasné, bliká že je pripravená začať prať.

Nemajte obavy, žiadne priečky na rebríku som nezdolala. Stále sedím u seba doma v obývačke na riadne výšúchanej kancelárskej stoličke či kresle. Ale cca posledný týždeň sa mi podarila výrazný pokrok. Každé ráno si načarbem na voľajaký papierik, ktorý je prvý po ruke, zoznám úloh na dnešný deň. Dokonca si ich aj odškrtávam, samozrejme ak ich aj vykonám.

Len sa potrebujem posťažovať.

Prečo je tak náročné byť mamou? A čím viac detí, tým viac " zábavy" si mama užije. Čím pestrejšie vekové zloženie, tým originálnejší je kultúrny program. 

Bez mučenia priznávam, keď som (sme) s deťmi - mojimi, našimi ..., "začínala" pred cca dvadsiatimi troma rokmi, bola som ja nezrelé 23 ročné decko. Myslela som si, že dieťa ma zachráni. Je vám jasné, že je to blbosť na n - tú. Mne to došlo už po prvom dieťati, ale nestačilo, potrebovala som ešte ďalšie tri, aby som kus dozrela?

Nebojte, manžela k vode nepúšťam, ten je takmer dokonalý (ale nehovorte mu to) to len plnenie snov a či "všetko alebo nič" vo mne hlodá od soboty večera... rozhodnúť sa treba, či sa budem ďalej prispôsobovať alebo si pôjdem za svojím snom.

Pár týždňov sa teším zo svojho nového prístroja. Rada by som sa podelila o skúsenosť, a tak píšem túto recenziu.

Nie, že by som bola nejaká vegánka, alebo vegetariánka ( aj keď, nie som ďaleko od takéhoto stravovania ), ale rada využívam hlavne rastlinné zdroje v našej strave.

Prvy pohlad do zrkadla je vzdy sok.  Mala som krasne stvorky, aj ked som trochu buchticka , bola som si vedoma svojich zenskych prednosti a citila som sa vzdy naozaj zensky a pritazlivo . Ked som zistila, ze nakoniec bola potrebna masektomia, bola som v zdesena. V hlave sa mi honilo tisic myslienok, ze uz nikdy nebudem vyzerat ako predtym, ze si neviem ani predstavit, ze sa vobec niekedy ukazem manzelovi neoblecena... neda sa slovami popisat, co vsetko sa vtedy odohrava v hlave. Nekonecny smutok, zlost, depresivne myslienky, ktore nevies odohnat.

V poslednom case sa vela  diskutuje o stave nasich nemocnic a zdravotnictva, pridavam par svojich zazitkov v "priamom prenose".

Koncom aprila som bola hospitalizovana v narodnom onkologickom centre u nas v BA.

Po vstupnych procedurach som sa ocitla na izbe. Mala som stastie a podarilo sa mi dostat samostatnu izbu s wc, sprchou a dokonca velkym TV na stene oproti postele. Skoro ako hotelova izba. Bola som moc rada, lebo uprednostnujem sukromie a klud.

V sobotu v noci sme vchádzali na vlakovú stanicu do Košíc. Bolo voľačo po 23. hodíne. Vo vlaku sa s nami lúčila stewardka. Prichádzame do stanice Košice, vlak s pravidelných príchodom 16 hodín 54 minút ....Toto už znelo ako čistá provokácia...