Denník naničmamy

 .... len nebudem spisovať kravy na družstve, ale koniny, ktoré sa mi pravidelne darí "hlodiť".

Asi ste si už poniektoré zvykli na moje preklepy. Ak po sebe neskontrolujem text aspoň dvakrát je to kakastrofa. Tri písmenka medzi sebou prehodím, spodobujem aj nespodobiteľné a ktovie kde aké i, y píšem. Pri písaní sa mi dokonca takýto skvost podaril.

Po jarných prázdninách strávených mimo domu sme sa v nedeľu vrátili do krutej reality. Chladnička prázdna! Nebolo veru do čoho „bodnúť“. A tak prvé kroky v pondelok ráno (hneď potom ako som obe deti starostlivo odložila) viedli do obchodu. Cestou som si samozrejme vybavovala dôležité telefonáty s kamarátkami, ktoré som celý týždeň zanedbávala. Prenikavý hlas jednej z mojich spriaznených duší sa ozýval celým autom, až sa ľudia obzerali keď som ich púšťala cez priechod.

Ak by sa tieto dve zvláštne a pre mňa neuveriteľné zranenia nestali mojim blízkym ľuďom asi by som mala problém uveriť, že sa vôbec stali. V hlavnej úlohe sa tentokrát ocitla moja mamina a môj svokor...

V pondelok sme si urobili výlet do Tatier. Mala som tu na návšteve kamarátku z Plzne, ktorá bola naposledy v Tatrách keď mala desať rokov a tak sme si povedali, že si doprajeme trochu nostalgie.

Tuším ma dnes prenasleduje nejaká ťažká filozofická téma.  Ospravedlnujem sa, naozaj nechcem nikomu spôsobiť depresie.

Videla som niekde v telke, ako sa podaktorí ľudia zabezpečujú pre prípad katastrofy. Aby zrovna oni prežili, aby im nič nechýbalo.

Ale po pravde, keď nad tým uvažujem, nebolo by v prípade takej katastrofy lepšie byť radšej na tej "porazenej" strane? Na strane tých, čo už nie sú? Lebo na čo mi je dobré, že som sa zachránila. Povedzme aj s mojou rodinou. Alebo aj s celým príbuzenstvom. Aj celá dedina, či ulica

Keď už nič iné nebude... 

Tohtoročná popolcová streda mi priniesla viacero zaujímavých (povedzme) prekvapení.

Už viac 20 rokov sa pri svojej práci stretávam s drobnými podnikateľmi. Aj tými najdrobnejšími, aj takými trochu väčšími.

Práve dnes som sa stretla s jedným, s ktorým sme pred 22 rokmi začínali. Nie v jednej firme, ale súbežne. Poznáme zbežne svoje problémy.

Niežeby som voľakde cestovala, aj keď mám pocit, že posledných pár dní som sa nezastavila. Ďaleko  som nedošla, len do našej obývačky s výhľadom na môj pracovný stôl, bordeľ v kuchyni.  Ale v obývačke je výnimočne celkom poriadok, mala by som si ju vyfotiť. Inak už by sa zišlo vziať opraty života do vlastných rúk pri plnom vedomí.

Na mojej púti  v uplynulých dňoch ma postretlo zopár neopakovateľných zážitkov. S poniektorými sa podelím, s inými sa budem vytešovať sama.

Opäť moje detičky! Tento krát sme som sa pri hre s nimi vrátila v čase. Postavili sme si „bunker“ a to ma v spomienkach vrátilo do môjho detstva. So sestrou sme bunkrovali úplne všade. Pod stolom v izbe, na balkóne – no najlepšie to bolo v lese. Doma sme používali deky a paplóny, ktoré sme napínali cez akékoľvek kusy nábytku. Najčastejšie sme postavili dve stoličky oproti písaciemu stolu a cez to sme natiahli deky. Na upevnenie sme používali štipce na prádlo. Vnútro sme si vystlali paplónmi a vankúšmi.

Verte či neverte, ale všetky elementy z nadpisu tohto blogu som mala možnosť okúsiť na vlastnej koži počas jedného dňa. Aby som bola presnejšia dokonca za pár hodín.