Denník naničmamy

V sobotu v noci sme vchádzali na vlakovú stanicu do Košíc. Bolo voľačo po 23. hodíne. Vo vlaku sa s nami lúčila stewardka. Prichádzame do stanice Košice, vlak s pravidelných príchodom 16 hodín 54 minút ....Toto už znelo ako čistá provokácia...

.... niekam sa vám veľmi nechce, keď si predstavíte, čo všetko je  s tým spojené ...., ale keď sa zadarí ....

Včera som ako vždy, len "kus" neskôr , došla po dieťa do klubu. Čakal nás presun cez pol mesta na tanečnú, nebolo času nazvyš...

Nevedela som aký nadpis dať , pravdou je , že by som si priala, aby to bol len zlý sen z ktorého sa zobudím a bude všetko ako predtým.

Ani neviem ako začať ...

Mladší kreslil v škole našu rodinu. Všimnite si aký mám nápis na tričku

Už nejakú dobu tvrdím, že môj život je zvláštny.....kto ma pozná osobne vie presne o čom hovorím......dnes som sa rozhodla, že začnem písať blogy......o živote......
Ten prvý som nazvala ...“ako som dnes bola po 39 rokoch v škôlke“

Neľakajte sa, do žiadnej špeci školy nechodím, na to som už dosť poučená, unavená ... Ale objavila som čaro dokumentov. K mojim historickým pribudli ďalšie - cestopisné, prírodopisné,  mix histórie a vedy, ale aj porestrojky bytov, domov ....

O prvé dojmy z waldorfskej školy, kde chodí najmladšia deva, asi mesiac som sa už s vami podelila. Pridávam ďalšie novinky zo života štvrtáčky. Stres zo školy opadol úplne, ja keď sa jej ráno stále viac či menej nechce vstávať. Ved komu by sa aj chcelo.   O starej  škole už ani počuť nechce.

Po preleňošených sviatkoch, kedy som naozaj vypla v práci a venovala sa predovšetkým deťom, som chcela minulý týždeň naplno zabrať. Utorok a stredu som teda venovala doháňaniu zameškaného, resp. starostlivo odloženého, a vo štvrtok som si naplánovať stretnutia v Košiciach. Aj tieto sa mi podarilo pred sviatkami starostlivo si uchovať na neskôr.

Mám voľné dopoludnie... normálne neviem, čo s toľkým voľný časom, tak som si pravila malú štatistiku.