Ja mama

Nosím to pár dní v sebe.. Stále to neviem spracovať.. Obraciam to v hlave..Občas ma napadne, že je to možno film. Netýka sa to konkrétne mňa osobne ale bolí možno rovnako. Lebo mám synov.. Príde vám správa, potom vám volajú.. Už ste utekali zo svojho domu, prostredia, od rodiny.. Teraz utekáte znovu späť..len s dokladmi. Rozlúčka - lebo ide do pekla ako oni tomu hovoria.Možno dron trafí presne - nech! Budem ležať zo synom! Čo z toho, že vám dajú vyznamenanie a poskladanú zástavu..Na kríži rok pomlčka rok.. Pomlčka je 36rokov.. A mlynček na mäso berie a  melie z dvoch strán..

Ak to nemôže byť-zrušte to..

Paradoxy našich čias

Dnes máme väčšie domy a menšie rodiny.Viac vymožeností ale menej času.Viac titulov ale menej zdravého rozumu.Viac vedomostí ale menej súdnosti.Viac odborníkov ale viac problémov.Viac zdravotníctva ale menej starostlivosti.

Utrácame príliš bezstarostne.Smejeme sa primálo.Jazdíme prirychlo.Pohneváme sa priskoro.udobrujeme sa neskoro.Čítame primálo.Televíziu sledujeme priveľa.a modlíme sa zriedka.

Bezmocnosť je pre mňa veľká téma, tak ju radšej rozdelím na dva blogy a nebudem miešať hrušky s jablkami. 

A môžeme si prosím pekne za to sami.

Ako Daška písala v blogu o dopamíne - furt sa potrebujeme z niečoho tešiť. A nejak nám unikajú také tie radosti, aké sme mali "kedysi". To tešenie sa z jednoduchých vecí prevalcujú "väčšie projekty".