Ja mama

Milé mamičky, novopečené aj zaslúžilé. Ak ste trpezlivé, láskavé a večne usmiate, srdečne Vám blahoželám, no ďalej radšej nečítajte, aby ste sa nepokazili. Pre všetky ostatné mám výbornú správu: "Nie ste sama, ktorá ste zo svojich detí sem tam zúfalá, občas zúrivá a často bezradná". Máloktorá z nás je pripravená na množstvo radostí, ale aj starostí, čo si pre nás naše ratolesti nachystali.

Pri čítaní knihy Mars a Venuša navždy spolu od Johna Grey som sa dozvedela veľmi zaujímavú skutočnosť. A to, prečo sa potrebujeme porozprávať s inými ženami o svojich starostiach a slastiach pri výchové detí, zvládnutí domácností a o partnerských problémoch. Toto poznanie upevnilo moju vieru v dôležitosť tejto stránky.

Mojim naozaj veľkým trápením je neporiadok a následne upratovanie.
Ja s týmto problémom bojujem už roky, a veľmi neúspešne. Stále mám pocit, že je niečo oveľa dôležitejšie, čo vôbec nepočká, ako odložiť to, čo mám práve v ruke, na svoje miesto. A tak nič nie je tam, kde by malo byť. Ani ja nie som tam, kde by som chcela byť, prečo by tam mali byť také druhoradé veci. Hlúpy dôvod.

Vystúpenie detičiek v škôlke, školská akadémia a sem tam nejaké média, nám nedovolia zabudnúť, že máme svoj deň D. Tento rok je to štrnástého mája. Naozaj si zaslúžime svoj sviatok, veď naša úloha mamy je na nezaplatenie, naša práca je často nedocenená, ale predovšetkým je veľmi dôležitá a nenahraditeľná pre naše deti. Ale ja mám z tohoto dňa veľmi zmiešané pocity.

Som vcelku mierumilovný človek, ale pri vete „Som hladný“ by som niekedy aj vraždila. Mám štyri deti, jedného manžela a všetci sa v postupných a pravidelných intervaloch hlásia k svojim základným potrebám. Samozrejme, že každý chce niečo iné a najlepšie ak by to bolo sladké. Žeby boli moje? Manžel nemusí mať sladké, stačí teplý obed. Veľmi jednoduché. A najmenšie, to sa radšej ani nevyjadrujem.

Mala som 32 rokov, 3 deti a manžela na týždňovkách druhý rok. Doma som bola nekonečných 9 rokov a patrične mi z toho “šibalo”. Deti už chodili do školy a škôlky, ale ísť do práce nemalo zmysel, ráno deti poroznášať, potom pozbierať, stále bolo niektoré choré.
A ja som bola chorá z večného upratovania, varenia, prania, riešenia konfliktov medzi deťmi a motania sa po byte. Nič z toho som nerobila rada. Nič z toho som nerobila dobre. Nič po mne nebolo vidieť. Uvarila som obed, po niekoľkých minútach ho nebolo a aj to bola aspoň polovica domácnosti s niečim nespokojná. Umyla som riad, vzápätí tam bol ďalší a o poriadku ani nehovorím. Ak som sa aj k nemu po tažkom boji dopracovala, čo myslite ako dlho vydržal pri 3 deťoch?

Život má pre nás pripravené nejedno prekvapenie. Za niektoré si môžeme sami, pri niektorých sa môžeme vyhovoriť na osud a niekedy je to jedna k jednej. Asi tak tomu bolo aj v prípade môjho štvrtého tehotenstva. Dvanásť rokov som utekala z domu od mojich troch zlatých detí a iných milých povinnosti, aby som sa tam pripútala na ďalšie tri roky. Napriek všetkému som sa na štvrté dieťa tešila. Ambiciózna žena vo mne sa asi naozaj potrebovala vyrovnať s úlohou mamy na plný úväzok a tak som dostala ďalšiu šancu.

Niekedy dávno, keď som mala ešte menej rozumu ako teraz, som tvrdila "Chcem mať štyri deti, ale po prvom ma to prejde". Aj ma to prešlo aj štyri deti mám. V skutočnosti som mala naplánované dve deti a päť rokov materskej. Ha, ha, ha smejem sa hlasno. Náš rodičovský plán sme prekročili o sto percent a doma som zatiaľ dvanásť rokov. Keď som tak výborne začala, inak to dopadnúť ani nemohlo.