Ja mama

Bola som v šoku, v hlave guláš myšlienok. To sa mi určite len sníva. Takto to predsa nemôže skončiť, ešte nie. Akoby mimo mňa išlo cievkovanie, rozhodnutie o spinálke, príprava transportu dieťaťa. Napriek tomu, že som bola počas operácie pri vedomí, Lukáša som nevidela a ani nepočula. Hneď ako ho vytiahli z maternice, resuscitovali ho, napojili na umelú pľúcnu ventiláciu a transportovali na Jednotku intenzívnej starostlivosti pre patologických novorodencov.

Dva dni potom, ako ma prepustili z nemocnice som sa so svojou psychickou oporou /kamarátkou/ vybrala do Profertilu. Môj lekár mi vysvetlil, že mám hotový galimatiáš v bruchu, kde si zrasty veselo pospájali a poprepletali čo sa len dalo. Pozitívne bolo, že zatiaľ nestihli znepriechodniť vajíčkovody. Problém bol v tom, že oba vaječníky boli vplyvom predchádzajúcich zápalov zdegenerované. Jednoducho mala som vo vaječníkoch veľa vajíčok zdegradovaných tak, že buď neboli schopné oplodnenia /len sa uvolnili cez ovuláciu/, alebo ak sa ich podarilo oplodniť, nevydržali v maternici /príroda vie čo robí, šmejd preč/.

Snažila som sa aspoň na chvíľu zabudnúť na "januárový zážitok" a tak som sa vrhla na zháňanie nášho prvého bytu. Keďže bývame v Bratislave bol to zaberák vzhľadom na ceny, vtedajšiu ponuku a naše finančné možnosti. Ale podarilo sa, úplne som sa sústredila na kúpu a potom aj úpravy bytu. Problém sa vynoril, keď už nebolo do čoho pichnúť. Plakala som pri pohľade na malé deti a strašne som túžila po tých svojich. Začala som mávať dosť veľké bolesti počas ovulácie a aj cez menštruáciu. Nechcela som, aby sa naplnili slová gynekologičky, študovala som dostupnú literatúru o neplodnosti. Merala som si bazálnu teplotu, poznala som priebeh môjho cyklu, pokúšala sa otehotnieť.

V jeden pekný januárový večer pred siedmimi rokmi ma začalo bolieť brucho. Bolesť sa stále zväčšovala, tak som sa ju snažila utlmiť liekmi a obkladmi. To sa mi čiastočne podarilo a tak som naveľa aj zaspala. V noci som sa začala zvíjať od bolesti. Manžel ma zobral na pohotovosť, kde ma lekárka prehmatala, skonštatovala, že do rána to už nejako vydržím a potom mám ísť na vyšetrenie k chirurgovi.

No dobre,ani neviem,kde mam zacat.Vydavala som sa,ked som mala 21 /zdalo sa mi to normalne /,sice som niekde uprostred priprav na svadbu aj otehotnela,ale stale tomu vravim "Chceli sme sa zobrat".Byvanie sme ako inak nemali,naco tolka zodpovednost,nie???Odbila som si par mesiacov u svokrovcov za nevestu,potom sme si kupili maly bytik a nazivali si v trojke.Neskor nam bolo tesno,nabrali se poziciek kde sa dalo a hor sa kupit väcsi byt,do toho prislo druhe dieta a co cert nechcel,manzel prisiel o pracu.Bola som aj zufala,tesila som sa na svoju druhu MD,lebo prvu som si neuzila,ponahlala som vtedy hned po roku do prace.

Hm...ja som asi tiez zena dvoch tvari.Alebo clovek co nic nerobi na sto percent???Neviem si vybrat...
Snazim sklbit rodinny zivot,domacnost a moju pracu.Momentalne je sest hodin rano,konecne mam volno a ja tu sedim v pyzame,"pozeram" MADAGASKAR so svojim mladsim synom uz asi stodvadsiaty krat za poslednu dobu,a marne hladam zmysel zivota :)